Tento príbeh mi porozprávala moja teta, dcéra môjho starého otca a pretože bol veselý, rozhodla som sa ho zdieľať aj na mojom blogu.
***
Keď som bol malý, chodieval som s kamarátmi za rodičmi do poľa. Bola jeseň, všetko dozrievalo a nás zlákala cestou obsypaná plodmi - jedna hruška. Samozrejme hruška niekomu patrila, ale vtedy to až tak veľmi neprekážalo. Natrhali sme si ich koľko sme vládali so sebou vziať pod košeľu a cestou sme si ujedali. Po niekoľkých hruškách sme už boli sýti a zvyšné nás začali tlačiť a zbytočne nás ťažili.
Navrhol som kamarátovi Jožkovi: - Počuj, nechajme tu na kraji chodníka hrušky, aby sa nám lepšie kráčalo.
Jožo súhlasil a prišiel na nápad: - Obcikajme tie hrušky. Bude sranda, keď ich také obcikané niekto zje!
Ako povedal, tak sme aj urobili. Hrušky sme dali na kôpku do trávy, aby ich bolo vidieť a obcikali sme ich. Ale to už sme boli blízko našich rodičov. Pomohli sme im, ale aj vybehali po poli a po niekoľkých hodinách sme šli domov. Akosi sme vyhladli. Vracajúc sa, zbadali sme hrušky.
- Janko, dajme si hrušky, čo sme tu nechali,- povedal Jožko.
- Ale veď sú obcikané,- hovorím mu.
Jožko zodvihol jednu, utrel ju do košele a povedal: - Ale táto obcikaná nie je,- a zahryzol do jednej z nich.
Vtom mi začvrkalo v bruchu, zodvihol som aj ja jednu a tiež som povedal: - Ani táto nie je obcikaná. Utrel som si ju do košele a tiež som si odhryzol. Hruška chutila normálne, nuž som si vzal ešte jednu.
A tak sa stalo, že tie obcikané hrušky sme všetky zjedli, lebo hlad, ktorý prišiel na dvoch lapajov, bol veľký.
***
Príbeh sa stal môjmu starému otcovi, podľa rozprávania okolo roku 1890 :-) a jeho dcéra už má 88 rokov. Keď sa mu narodila mal 52 rokov. :-)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
