Dve sestry alebo Kam môže dospieť zlo zasiate rodičmi

Autor: Karolína Olšavská | 23.1.2021 o 8:30 | (upravené 24.1.2021 o 14:09) Karma článku: 11,97 | Prečítané:  4467x

Tento príbeh som napísala preto, lebo viem, že v týchto časoch, keď tu panuje pandémia, v domácnostiach narastá viac násilia. Táto generácia sa tak môže stať psychicky postihnutou v oveľa väčšej miere,

ak rodičia detí nedostanú rozum.

Príbeh o dvoch sestrách by mohol byť ako z rozprávky, avšak z rozprávky nie je. Napriek tomu, začnem veľmi podobne:

Boli raz dve sestry. Jedna sa vydala a vzala si toho najlepšieho muža, akého si mohla vysnívať. Bol pracovitý, spravodlivý, láskavý a svoju manželku veľmi ľúbil. Aj ich deti, ktoré prišli na svet. On bol skrátka ten pravý. Z jeho strany nikdy nepadlo oplzlé slovo voči deťom a problémy riešil s maximálnou spravodlivosťou a hlavne pokojne. Jeho život bol veľmi neľahký, ale stal sa milujúcim človekom a lásku vedel rozdávať priehrštím.

Druhá sestra až také šťastie nemala. Vydala sa za človeka, ktorý bol „zraneným“ dieťaťom jeho rodičov. Nepostrehla to pred uzavretím manželstva, ale stačil deň po uzavretí a otvorili sa jej oči. Jej manžel sa odrazu stal agresívnym a jej sa zrútil svet. Bol veľmi pracovitý, dokázal urobiť všetko, čoho sa chytil, bol inteligentný, ale nespravodlivý, neláskavý, notorický klamár, neprekonateľný sukničkár, žiarlivec a despota, očakávajúci za každú osožnú vec vykonanú ním, nekonečné oceňovanie a vďaku.

Pred svadbou si tieto vlastnosti starostlivo uchovával, ináč by sa sám nevyslobodil od rodičov. Ich deti často nazýval debilmi, čo nikdy v živote nič nedokážu a inými nevhodnými slovami a každý problém bol pre neho neriešiteľný, prípadne riešiteľný až po dramatických rozhovoroch. Správal sa voči nim despoticky a absolútne ich nepodporoval v tom, v čom vynikali. Vodiť kamarátov si nesmeli, lebo, čo keby im niečo ukradli...Žiadnu prácu s deťmi ani s manželkou nerobil v kľude, v pohode. Stačil pohyb, s ktorým nesúhlasil a „pomocníkovi“ sa zosypala na hlavu obrovská špina v podobe slov. Ak dieťa niečo pokazilo, nebolo tých bohov, ktoré sa mu vyrojilo z jeho úst.  Sto ráz si napísala žiadosť o rozvod, sto ráz ju zahodila do koša. Podala si žiadosť o byt, aby sa odsťahovala zo spoločnej domácnosti aj s deťmi a aby sa oslobodili. Tomu, čo zažívali, sa hovorí psychický teror. Vedela o tom, ale nevedela, ako sa spod neho vymaniť.  Po 89. roku ponuka bytov zo strany zamestnávateľov prestala fungovať. Keď sa im zrútilo manželstvo úplne následkom vážnych prehreškov manžela, nevedela kam sa podieť. Čo urobiť, aby prežili v jednej domácnosti? Radila sa so psychológom, ktorého spoločne navštevovali, ale ten po prebratí všetkých kapitol (správanie sa, financie, vzťah k deťom atď) jej oznámil, že už viac nemusia prísť. Asi si myslel, že po jeho návštevách a rozobratí problémov, si budú manželia žiť, ako dve hrdličky.

Opýtala sa detí, čo urobiť. No boli len deťmi. Báli sa opustiť dom, nechceli mať rozdelených rodičov, no napriek tomu urobila nejaké kroky, ktoré neboli úspešné a ostali neúspešnými celé roky. Asi si musela niečo odžiť...Bola nútená začať rozmýšľať, ako teda prežiť spoločne v jednom dome, aby sa nestala tragédia, lebo po 18 rokoch manželstva, stačila jedna jediná facka a nahromadenie negatívnej energie za tie roky by spustilo smršť v podobe smrti. Bola nútená naučiť sa stratégii odpúšťania, riešenia problémov pokiaľ bolo možné tak, že nezvyšovala hlas (a pokiaľ to ona sama vydržala). Naučila sa odchádzať z miestnosti, keď sa jej vulgárne nadávky sypali na hlavu. Často ho nechávala takýmto spôsobom vychladnúť a variť sa vo vlastnom zle. Vedela, že zlo, ktoré si ťahá so sebou je hlboko zakorenené v jeho detstve. Potajme ho porovnávala s jej otcom, ktorý jej nikdy nepovedal sprosté slovo, nikdy ju neponížil, nezodvihol na ňu ruku. Veľmi túžila, aby sa mu začal podobať, no vedela, že taká myšlienka je utopistická.

Deti opustili dom a ona sa začala cítiť konečne nezraniteľná. Veľa vecí sa jej prestalo už dotýkať a napriek tomu, že jeho povaha sa sčasti premiešala dobrom jej otca, ktoré mu podsúvala, nikdy nedosiahol ani jeho členky. V jeho hlave bolo množstvo šuplíkov, ktoré zakaždým vyťahoval pri riešení akéhokoľvek problému. Boli to šuplíky plné obvinení, nevhodných urážlivých slov bez sebaúcty, či úcty. Vložili mu ich jeho rodičia a on si ich nevedel nahradiť niečím novým, prijateľnejším.

Ju naučil život byť cieľavedomou a rozhodla sa pre plán. Musel to byť plán pomalý, aby neubližoval nikomu. A zároveň ho ešte chcela popotiahnuť o schodík vyššie. Občas sa pýtala sama seba, či predsa neodísť zrýchlene bez peňazí a začať úplne od začiatku. No myslela na deti. Osamostatniť sa v nesprávnom čase, znamenalo menej financií poskytnúť deťom na štúdium. A trošku oslobodzujúce bolo pre ňu aj pre deti to, že v tom čase sa začali zdržiavať na internáte. Nechcela prijať žiadnu finančnú pomoc od rodiny, lebo nechcela byť nikdy zadĺžená. Ešte osemnásť rokov po zrútení ich manželstva váhala a keď zmenila zamestnanie, vyrátala si podľa platu a toho, čo dokázala ušporiť, presný dátum svojej slobody. Muselo však prejsť ďalších desať rokov.

Keď vznikol film Pelíšky, raz jej jedno z detí zatelefonovalo: - Mami, pozri si film Pelíšky, dobrý je.

Opýtala sa, že prečo, ale odpoveď nedostala. Keď si film pozrela, pochopila...

***

Dnes sa stali priateľmi, ktorí si pomáhajú navzájom, vyhľadajú toho druhého, keď je to potrebné. On sa musel zmieriť, že to tak bude už vždy, lebo ona síce odpustila všetko, ale nezabudla. A on mal to šťastie, že ho dokázala o nejaký ten stupienok potiahnuť vyššie a nesnažila sa mu mstiť za takýto život. Ešte stále sa dokážu radiť, ako pomôcť už dávno dospelým deťom a posúvajú si medzi sebou informácie.

Tam dospelo zlo z detstva zasiate rodičmi...

Možno skonštatovať, že druhá sestra nemala šťastie ako tá prvá, ale zato mala možnosť duševne sa veľmi posilniť tým, čo prežila. Hlavné, naučila sa odpúšťať, aby sa oslobodzovala od ťarchy zla. Horšie na tom môžu byť len ich deti, ktoré si opäť nesú so sebou zlo. Je už len na nich, ako si nahradia vo svojich hlavách šuplíky pre rozhodovanie pri riešení problémov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Česko zakázalo pohyb medzi okresmi

Rok od prvého prípadu zaznamenali takmer dvadsaťtisíc mŕtvych.


Už ste čítali?