Keď si rodič prostredníctvom detí plní svoje sny alebo Ako zasiať v deťoch zlo

Autor: Karolína Olšavská | 21.1.2021 o 20:15 | Karma článku: 6,64 | Prečítané:  1377x

Žili v dvojizbovom byte. On, jeho dvaja mladší bratia, matka a otec. Priestor v ňom sa začal čoraz viac a viac zužovať. Dostať sa v obývačke k zásuvke, znamenalo ísť úzkym priestorom a dať pritom pozor,

aby o niečo nezavadil a aby niečo nezničil. Nadávok by nebolo konca-kraja. Všetko bolo precízne vyukladané a malo svoje miesto. O precíznosti toho počul veľa od svojho otca. Boli to celé prednášky. Najmä, ak sa mu podarilo niečo zničiť.

Bol ešte dieťa, keď sa rodičia rozhodli stavať dom. Sníval, ako bude mať konečne svoju izbu pre seba. Svoje miestečko, kde bude žiť svoj svet. Prežiť v jednej miestnosti, v spálni piatim ľuďom, keďže obývačka bola zaprataná, bolo dosť zložité aj na intímny život všetkých v nej.

Práve preto, každé prázdniny strávil na stavbe aj s bratom a pomáhali otcovi. Najmladší brat bol príliš malý na nejakú adekvátnu pomoc. Na stavbe strávili napriek tomu, že ich otec často častoval nadávkami a vulgárnosťami najhrubšieho zrna, ak nešlo všetko podľa jeho predstáv. Jeho prázdninový život nebol o voľne, ale o tvrdej práci od stavby základov a postupného stavania múrov, kopania kanalizácie a všetkého možného, čo k stavbe patrí.

Otec bol tak precízny, že nechcel nikoho iného na stavbe a jeho heslom bolo: Ja sám!

Radšej sám, akoby mu to mali „dodrbať“ nejakí „odborníci“ hoci od fachu. Ale na to slovíčko „sám“ potreboval svojich synov.

Stavať hlavne v čase prázdnin, nebolo nič moc. Vysnívaný dom s dvomi lodžiami, kde sa jeho otec mienil prechádzať v papučkách, nerástol ako z vody.

Medzičasom dospel a rodičia sa potešili, že pôjde na internát. Bratia, ale i rodičia, sa potešili miestu, ktoré po ňom ostalo. Stále bývali v tom istom byte. Len vecí tam pribúdalo viac a viac. Kým chodil na strednú školu a býval na internáte, uvedomil si, že domov vracať sa, nie je vždy potrebné. Nadávok si užil dosť a keď si predstavil tesno v byte, radšej ostal na internáte.

Roky ubiehali. Skončil školu, zamestnal sa.

Na stavbe sa stále pracovalo. Naposledy urobili deku a začali stavať múry poschodia. Akosi nezvládal žiť ešte stále v dvojizbovom byte s bratmi, otcom i mamou. Mal rád hlasnú hudbu. Takú, čo staršie uši neradi počúvajú. Keď mu raz mama vytrhla z rádia aj kábel, aby bolo konečne ticho a vykričala mu všetko možné i nemožné, rozhodol sa pre odchod.

Zanedlho sa oženil. Stavba domu začala stagnovať. Otec začal preklínať syna, ktorý mu už nebol ochotný tak často pomáhať, ako si to predstavoval on. On sám sa nasťahoval do domu, ktorý bolo treba prerábať. Rodičia už dávno mali každý svoje peniaze a podľa toho si aj gazdovali. Otec – veľký zberateľ všetkého možného neustále nakupoval rôznu techniku – fotoaparáty, ďalekohľady, vzácne kamene, hodnotné aj menej hodnotné, či nepotrebné veci a knihy. Tie, možno povedať až chorobne a precízne balil do úzkostlivo žiletkou vyrezaného papiera. A ukladal na vyprázdnené miesto po synovi. A neskôr po ďalšom. Mama si začala chrániť všetky svoje ťažko zarobené peniaze, aby ich mohla použiť v starobe.

Vysnívaný dom sa nikdy nedostaval. Napriek upomienkam a pokutám od úradu, lebo stavba špatila mesto. Keď synovia vyleteli z hniezda, rodičom sa podarilo presťahovať sa z dvojizbového bytu do štvorizbového, kde si rozložili konečne všetok svoj majetok a mali voľnejšie. No o ďalších 25 rokov sa priestor zúžil rovnako. Človek, ktorý sa dostal náhodou do ich bytu na návštevu, skonštatoval po nej, keď uplynul čas: - Chcel by som ten byt ešte raz v živote uvidieť.

Rodičia na sklonku života žili ako na smetisku. Už dávno nevedeli, kde čo majú, a tak začalo upodozrievanie, že im niekto niečo kradne. Čo bolo aj možné. Veď vychovali nejaké deti predsa.

Po smrti rodičov, nový majiteľ, čo kúpil šesťdesiatročnú nedostavanú stavbu, musel časť na vlastné náklady zbúrať a zastaralý stavebný materiál vyhodiť. A on, čo pomáhal s bratom stavať, nosil kvádry, betónoval, poznal každý kútik stavby do detailu, strávil každé jeho prázdniny tam pod paľbou nadávok, sa už nikdy viac nedokázal pozrieť v tú stranu, ak prechádzal okolo. Avšak tragédia nespočívala len v tom...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Česko zakázalo pohyb medzi okresmi

Rok od prvého prípadu zaznamenali takmer dvadsaťtisíc mŕtvych.


Už ste čítali?