Ako ma moja viera uzdravila

Autor: Karolína Olšavská | 11.6.2020 o 19:00 | Karma článku: 4,48 | Prečítané:  1232x

Nedávno, vlastne počas koronavírusu, bolo času na všetko. Hlavne doma. Okrem upratovania, triedenia vecí, čo môže poslúžiť a čo už nie, rozhodla som sa, že si urobím poriadok v písomnostiach.

Medzi nimi som objavila jednu stránku A4, kde som si kedysi chcela veľmi pomôcť autohypnózou. Aj som sa pousmiala, keď som si prečítala, čo tam stojí, ale zároveň som sa zamyslela, ako to vlastne v skutočnosti bolo.

***

Bol rok 1995. Umývala som okná stojac medzi kredencom a stolom. Stolička sa mi akosi pošmykla a ja som spadla tak, že som ostala visieť na pokrčených ramenách. Jednou rukou na kredenci a druhou na stole. Nikdy nezabudnem na tú strašnú bolesť. Nešla som do nemocnice, lebo nič zlomené som necítila, ale od tých čias som začala mať problémy s ramenami. Ruky som nemohla vzpriamiť nahor, len do určitého uhla a aj v ňom som pociťovala ukrutné bolesti.

Až po pol roku od úrazu som sa odhodlala ísť na chirurgiu. Keď som im popísala, čo sa mi stalo, vyhrešili ma, že som neprišla skôr a odporučili ma na ortopédiu. Odvtedy som chodila každý rok na obstreky niekoľkokrát do roka raz na jedno rameno, raz na druhé rameno.

Medzičasom som začala navštevovať jogu (1997). Ešte stále som nedokázala dvíhať ruky, no postupne s pomocou jogových cvikov sa mi problém začal vytrácať. A do roka sa mi konečne podarilo ruky vzpriamiť. No bolesti ramenných kĺbov celkom neutíchli.

Prišiel rok 2005 - február a ja som sa raz v noci zobudila s hroznými bolesťami pravého ramena. Nevedela som sa dočkať rána, aby som zašla na chirurgiu. Dostala som opäť obstrek, o týždeň ďalší, no bolesť neutíchala. O týždeň nasledovali postupne rtg terapie, no nenastávalo žiadne zlepšenie. V tej zúfalosti som si spomenula na knihu o autohypnóze. Pár rokov som sa venovala čítaniu podobných kníh. Dokonca som absolvovala aj víkendový kurz hypnózy pod vedením J. Zíku. Niežeby som chcela niekoho hypnotizovať, ale táto téma bola pre mňa veľmi zaujímavá. Najmä po prečítaní knihy Nové základy experimentálnej psychológie od Břetislava Kafku. Neskôr som absolvovala autogénny tréning, no a toto všetko dokopy ma ovplyvnilo tak, že som sa rozhodla, pokúsiť sa pomôcť sama sebe.

Nakreslila som si moju pravú dlaň na A4, tak ako to vidno na obrázku a každý večer i ráno som si ju položila na nákres (od polovice marca, do konca apríla).

V tomto čase som si chcela urobiť preventívnu prehliadku, nuž dostala som od lekára moju kartotéku, aby som navštívila niektorých odborných lekárov. Nedalo mi a nazrela som do kartotéky. V roku 2005 sa mi naozaj skončili návštevy chirurga a 15 rokov som nemala príčinu ísť s pravým ramenom k lekárovi. No s ľavým áno, v roku 2014. Dokonca som šla aj na magnetickú rezonanciu, aby lekár lepšie videl, čo tam mám. No, ja som nečakala, lebo kým som sa dostala na rezonanciu, prešiel mesiac, potom ďaľšie 2 týždne, kým mi prišli výsledky. Opäť som si vtedy nakreslila podobný obrázok a keď mi prišlo CD s výsledkami, mňa už nič nebolelo. Pridala som k mojej terapii gaštanovú a kostihojovú tinktúru vlastnoručne vyrobenú a od tých čias nenavštevujem kvôli mojim ramenám lekárov.

Táto moja skúsenosť nebola prvá. V roku 2001 som trpela bolesťami na krku. Bola som vyslaná na endokrinológiu. Keď som absolvovala vyšetrenie, dostala som pätoraké lieky a s hrôzou som si ich vyzdvihla v lekárni. Užívala som ich poctivo, ale ja som sa začínala cítiť horšie a horšie. Absolvovala som ešte 3 kontroly pýtajúc sa lekára, či tie lieky budem musieť užívať do konca môjho života. Povedal mi, že je mu ľúto, ale vraj áno. Do konca života.

Odchádzala som veľmi smutná, zúfalá a znechutená tým, čo som sa dozvedela. Vybrala som znova predpísané lieky, ale pamätám, čo som urobila. Večer som tie lieky neužila. Nakreslila som si moje obe dlane na veľký výkres, napísala formulku o liečivej energii a určila som si dátum vyliečenia (asi veľmi opovážlivé!!!).

Prešlo 5 rokov a ja som sa rozhodla, že pri preventívnej kontrole navštívim aj endokrinológa. Pre istotu. Lebo pravdupovediac, mala som aj obavy. Keďže mám kartotéku momentálne doma, nazrela som do nej a potvrdila som si, že v roku 2006 mi napísal endokrinológ v závere správy: T.č. nezväčšená štítna žľaza.

Kdesi v biblii som čítala, že Ježiš povedal istej žene: -Tvoja viera ťa uzdravila.

Nuž, ja si po týchto mojich skúsenostiach myslím tiež. Uzdravila ma moja viera. Viera v to, čo som si určila. Čo som si denne hovorila. Niekto sa modlí k Bohu, či Ježišovi. Občas aj ja. Len k Bohu. Keď mu ďakujem za prežitý deň, či už bol dobrý, alebo nie celkom OK. No v týchto prípadoch som sa k nemu neutiekala. Pomáhala mi formulka denne opakovaná. Len taká obyčajná.

Či sa môj problém vyriešil skutočne mojou snahou, neviem.

No dnes som sa ocitla v podobnej situácii s niečím iným. A opäť si kreslím dlane a píšem formulku na liečenie. Verím, že nabudúce budem môcť napísať, že opäť som si pomohla.

Hovorí sa: Pomôž si, človeče, aj pán Boh ti pomôže.

P.S. Nechcem, aby sa môj článok stal návodom pre niekoho (opisujem len moju skúsenosť), lebo povedzme si: Choroby sú rôzne, ľahšie i ťažšie a hazardovať so životom v prípadoch ťažkých, je veľké riziko. No verím, že v niektorých prípadoch užívame lieky veľmi zbytočne. Kedysi nám pomáhala samotná príroda. Naši starí rodičia poznali rôzne babské lieky, na ktoré dnes pomaly, ale isto zabúdame.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Česko zakázalo pohyb medzi okresmi

Rok od prvého prípadu zaznamenali takmer dvadsaťtisíc mŕtvych.


Už ste čítali?