Skutok sa stal

Autor: Karolína Olšavská | 30.4.2020 o 1:15 | Karma článku: 7,14 | Prečítané:  1462x

Film Skutok sa stal spôsobil, že som sa opäť vrátila do rokov, kedy som prestala veriť, že naše Slovensko je štátom, na ktorý môžem byť ako Slovenka hrdá.

V tom čase (90. roky), mi v ňom začalo byť čoraz tesnejšie a častejšie ma začala v ňom prenasledovať istá úzkosť, lebo cítiť, že predstavitelia štátu môžu vykonať zločin a potom ho amnestovať, nemôže veštiť, že demokracia ide správnym smerom. Pozerať sa do očí politikov, aj keď len na obrazovke, hovoriacich, že v štáte je všetko OK, skutky sa nestali, neexistuje tu mafia, ani korupcia, bolo pre mňa neznesiteľné. Prestávala som pozerať televízne noviny, lebo vidieť dotyčného človeka, ktorému doslova trčali diabolské rožky z hlavy, zbožňujúceho množstvom ľudí, ktorého si ako Boha opatrovali na fotografiách niekoľkých exemplárov v domácnostiach, bolo pre mňa absurdné.

Sklamaná som bola neskôr z ďalších tvárí aj očí, čo nastúpili po vláde, pripomínajúcej mi jedného nemeckého vodcu a spol. Opäť som videla niečo podobné a ďalšie roky som nesledovala televízne noviny. Stačilo mi počuť nadávajúceho manžela. Darmo som mu hovorila, nech sa vykašle na správy v TV a nech si radšej prečíta knihu. Z čítania ho vraj oči bolia a on predsa musí vedieť niečo o svete a udalostiach doma. Mne stačili rozhlasové správy. Aspoň som sa nemusela pozerať do klamárskych očí a zachytávala som obraz o Slovensku aj tak.

***

Film Skutok sa stal vznikol v roku 2019, no ja som si ho práve mala možnosť pozrieť včera na STV 2.

Na jeho konci som pocítila neskutočnú zlosť, lebo ja som už dávno bola za zrušenie „Amnestií“ a keď som sa ich konečne dožila v roku 2017, nádejala som sa, že konečne budú dotyční ľudia pykať za svoje zločiny, no nič také sa neudialo. Čo k tomu dodať?

Tento príbeh troch kamarátov - Oskara Fegyveresa, Róberta Remiáša a Petra Tótha, napriek tomu, že ho stvárnila mladá režisérka Barbora Berezňáková, som vstrebala do seba so všetkým, čo využila v ňom – či už to bolo striedanie rôznych filmových formátov, alebo zakomponovanie netradičných 2 obrazov spojených do celku. Nevyriešený únos prezidentovho syna, nevyriešená vražda Remiáša a Technopol (o ktorom sa toľko rozprávalo v správach, že tomu prestali ľudia rozumieť) a obraz prírody s púpavou. Akoby semienka z nej boli rokmi, ktoré uleteli a nič sa neudialo. Alebo akoby tie semienka predstavovali práve výpovede z filmu, majúce sa predsa niekam zasiať a zakoreniť, aby sa na ne nezabudlo, aby sme si ich všimli.

Príbeh Róberta Remiáša asi každý pozná, no nie každý uveril tomu, čo sa hovorilo. Keď som si pozrela časť, keď Oskar Fegyveres zobral mikrofón a pýtal sa ľudí, či si spomínajú na meno Remiáš, bola som prekvapená, že ho spájajú s prívlastkom mafián. Ba dokonca aj jeho samotného. Až nakoniec predsa stretol človeka, ktorý vedel o Remiášovej smrti viac a vyjadril sa, že by Oskarovi dal aj medailu preto, ako sa zachoval. Potešilo ma to. Uvedomila som si, že takých ľudí s podobným názorom muselo byť viac, no báli sa. Bezpečnejšie bolo mlčať.

Najviac ma zasiahli výpovede matky Róberta Remiáša. A veta, keď povedala, že volili spolu s manželom Mečiara, ktorý jej vlastne „zabil“ syna. Spomínam si, ako prišla na nejakú tlačovku a kyticou z hrobu jej syna šľahla po Mečiarovej tvári na znak, že je príčinou smrti jej syna. Klobúk dolu pred jej odvahou!  Na tento obraz som nemohla nikdy zabudnúť a zároveň som nemohla pochopiť, ako môže existovať tak špinavý „štát“ so zakrvavenými rukami spokojne sa usmievajúci. Nevedela som pochopiť, ako môže existovať politický zločin, ktorý bol tak jasne viditeľný a my, ľudia, sme s tým nič nedokázali urobiť. My sme tejto matke nedokázali pomôcť do konca. Veľmi smutné.

Potom prišli ďalšie zločiny, nečisté hry, pomalé vykrádanie nášho štátu (za asistencie tej smiešnej vlády, ktorú sme si zvolili), gorila a nikto sa neponáhľal do ich objasňovania. A ak sa niečo predsa začalo, odrazu sa to zahralo do stratena. Presne ako tie semienka odlietajúce od mamy púpavy.

Zas začínam sledovať televízne noviny, ale len občas. Bojím sa, že politika má opäť rovnaké pokračovanie, no chcela by som veriť, že vláda, súdnictvo a polícia získajú dôveru, že nevyjasnené prípady budú vyriešené a zločinci budú postavení pred súd. Že pani Remiášová sa dožije odsúdenia vrahov jej syna. A rovnako rodičia Janka Kuciaka a Martinky Kušnírovej. A že nakradnuté majetky budú zoštátnené.

Budem o tom snívať...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nie Chorvátsko. Korona k nám prichádza najmä z Ukrajiny

Hygienici urobili analýzu Covidu-19 na Slovensku za júl.


Už ste čítali?