Ako som sa naučila hrať na klavíri alebo ako som si konečne schuti zaspievala

Autor: Karolína Olšavská | 18.4.2020 o 19:35 | (upravené 18.4.2020 o 22:01) Karma článku: 8,26 | Prečítané:  768x

Bolo to už dávno, keď som si robila diaľkove pedagogickú školu v Turčianskych Tepliciach. Podmienkou dostať sa tam, bola aj hra na hudobný nástroj.

Ja som dovtedy nepoznala poriadne ani noty, ale hrala som na ústnu harmoniku, no nie extra slávne. Naučila som sa pár pesničiek a s tými som skúšky prešla.

No potom to už bolo horšie. Bolo sa treba učiť na zobcovú flautu a ešte popritom aj na klavíri. Tie, čo sme nemali klavír doma, sme si nakreslili klaviatúru na papier a mali sme za úlohu sa učiť na takejto klaviatúre. Naučila som sa pomaly noty, preberať prstami po predlohe, ale keď prišlo na skúšky z klavíra, bolo to celkom iné. Pri hraní na klavíri som nedokázala vyvíjať správny tlak a potom sa strácal rytmus, do toho som sa pomýlila, hrala falošne. Skrátka na figu! Pred uzavretím polročného vysvedčenia ma zavolala profesorka hudby a povedala mi na rovinu, že to so mnou nevyzerá najlepšie a že mi musí dať päťku z klavíra na vysvedčenie. Vtedy som urobila asi, čo nikdy v živote. Poprosila som ju, aby mi dala šancu. Aby mi na vysvedčenie dala štvorku a ja sa posnažím zdokonaliť sa. Zanedlho  som porodila moje najmladšie dieťa. Okrem nej som mala ešte ďalšie dve deti vo veku 5 a 4 roky.

Zašla som do základnej školy vo vedľajšej obci a poprosila som riaditeľa školy, či by mi nedovolil učiť sa na klavíri v škole. Vlastne hudobná škola bola vtedy v takom malom utešenom domčeku vedľa školy. Vysvetlila som mu moju situáciu. Začudoval sa, že sa budem učiť sama, ale dlho neváhal. Podal mi kľúč, aby som si dala urobiť pre seba a chodila tam podľa potreby. Upozornil ma, aby som sa tam správala tak, aby to nebolo ani vidno, že tam niekto chodí.

A tak som sa začala učiť. Cez deň sa nedalo, lebo deti a domácnosť ma potrebovali. Nuž som sadala večer na bicykel o 21. hod a domov som sa vracala okolo polnoci. Nebolo to každý deň, len keď to bolo možné.

Na konci roka som v klavírnej škole podľa metodiky zvládala už veci na skutočnú štvorku. No aj tak som sa hanbila. Rozhodla som sa teda chodiť tam častejšie, no v rovnakom čase. V druhom ročníku som skončila s dvojkou na polroku aj na konci.

A keď prišiel posledný rok, dostala som na polroku dvojku a na konci posledného tretieho roka vytúženú jednotku. To bola v tom čase najúžasnejšia vec, akú som mohla v priebehu troch rokov dokázať ako samouk  popri troch malých deťoch.

Hru na klavír som potom samozrejme využívala v materskej škole nielen na hudobnej výchove, ale aj počas ranných hier, keď sme si  s deťmi spievali s doprovodom na malom miniharmóniu.

Neskôr som kúpila mojim dievčatám doma piano, lebo boli nadané, a tak som si mohla neraz dopredu pripraviť pesničky aj pre moje deti v materskej škole.

Prešlo 30 rokov a ja som zmenila povolanie na opatrovateľku. Piano šlo s mojou dcérou už dávno z domu preč. V podstate, my sme boli celkom spevavá rodina. Keď otec žil, vždy rád spieval. Neskôr, sme sa schádzali s mamou a urobili sme si  takú spevácku hodinku dve.

Počas opatrovania môjho prvého klienta v Berlíne, som si mala možnosť pospevovať. Dokonca aj keď som šla s ním na vychádzku, mohla som mu spievať celou cestou, ako som tlačila invalidný vozík. Vždy mal na výber, slovenské alebo ruské piesne. Jednu z našich slovenských som ho aj naučila – Ej, padá, padá rosička. (skúste si kliknúť a budete ho počuť). Nikdy ma nezahriakol, že dosť.

Potom po ňom som mala klientku, ktorej som šla spevom na nervy a tak ani nie po týždni mi zakázala spievať (v roku 2011). Osem rokov som teda nespievala, len zriedka doma. Už som neopatrovala takých klientov, ktorí by boli mali radi moje obľúbené piesne. A vlastne u ďalších som už ani neukazovala, že viem spievať.

Minule som sa vybrala na bicykli na cyklistickú vychádzku. Nikde nikoho okolo, nuž som si spustila jednu z mojich obľúbených pesničiek. Aké to bolo prekvapenie, keď miesto ako takého spevu, mi z hrdla začali vychádzať nejaké čudné zvuky a ešte k tomu aj strašne falošné. Páni moji! Kde sa stratil ten môj hlas? opýtala som sa v duchu. Nuž ostarla som tak trošku! Trošku moc!

Doma mi to nedalo. Sadla som si za počítač a našla som jednu fantastickú stránku. Je tam nielen vyše 9000 textov piesní, ale ku mnohým z nich je aj klavírny doprovod, prípadne videá so spevákmi. Keď som to zistila, začala som si pridávať do počítača všetky moje obľúbené pesničky a samozrejme spievať ich. No! Keďže som bola sama v kuchyni, nikde nikoho, manžel zašitý v obývačke pri jeho obľúbených programoch, nerušila som nikoho a hlavne nemusela som sa hanbiť. Moja prvá posiedka trvala 3 hodiny a nebyť pokročilého času a manžela, ktorý už aj spať chcel, musela som s ľútosťou prestať, ináč by som si spievala aj do rána. Podotýkam bez kvapky alkoholu. A na druhý deň som nebola ani zachrípnutá.

V tejto dobe, keď sme nútení byť takto doma, odporúčam túto stránku (treba kliknúť), kde si nájdete všetko možné. Piesne sú rozdelené podľa typu, taktu, náročnosti, etnika, obce, regiónu. Tam si skutočne môže každý vyjsť na svoje. Stránka je zdarma, ale je tam možnosť dobrovoľného príspevku, ktorý ju potom dokáže udržať bezplatnú najmä pre tých, čo financiami neoplývajú, ale zaspievať by si chceli.

Nuž poďme do toho! Žeby začalo spievať celé Slovensko?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Česko zakázalo pohyb medzi okresmi

Rok od prvého prípadu zaznamenali takmer dvadsaťtisíc mŕtvych.


Už ste čítali?