Môj boj s koronavírusom

Autor: Karolína Olšavská | 8.4.2020 o 7:15 | Karma článku: 7,60 | Prečítané:  794x

Byť na dôchodku a bojovať s koronavírusom nie je také jednoduché. S prácou v Rakúsku ako opatrovateľka som skončila v starom roku, aby som mohla poslúžiť mojej tete (87), ktorá ale býva dobrých 300 km od môjho bydliska.

Chcela by som jej byť nápomocná, avšak cesta vlakom a ďalšími dopravnými prostriedkami by mohla byť ohrozujúca pre mňa a potom následne pre ňu. Veľmi by som ťažko znášala, keby som ju nakazila a keby sa jej niečo stalo, mala by som výčitky do konca môjho života. Našťastie má ešte v mieste bydliska dobrých anjelov, ktorí jej ochotne pomáhajú, telefonujú, zariaďujú. Ja môžem len telefonovať...

Zvyknutá na opatrovanie a prácu, ktorá mi prirástla k srdcu, som začala pociťovať stratu niečoho, čo ma predtým napĺňalo. Dostať sa do depresie by bolo posledné, čo by som ja chcela. Musela som si urobiť presný denný poriadok, aby som nestrácala energiu a udržala si môj celkom dobrý zdravotný stav a kondíciu.

Deň začínam 20 – 25 minútovým cvičením. Začala som cvičiť vlastne už od 1. februára denne a začiatok bol ťažký, lebo po dlhom necvičení som hneď po prvom dni mala takú brušnú, hrudnú i ramennú svalovicu, že som jeden týždeň veru cvičila len päťminútovky a až potom som postupne pridávala.

Výhoda toho, že nepracujem spočíva v tom, že počas zmeny  zo zimného času na letný čas, ktorú doslova neznášam a vždy počas nej som prestala cvičiť, teraz som neprestala. Z jediného dôvodu. Nepozerám na hodiny a vôbec mi nevadí, že môj čas je posunutý o hodinu. Začínala som cvičiť medzi 7:15 – 7:30. Dnes medzi 8:15 a 8:30, kým si moje telo nezvykne na posunutý čas. Teším sa z toho, že ma hodiny nerozhádžu, že mám na seba spústu času a pohľad na hodiny ma neznervózňuje. Nikam sa nemusím ponáhľať. Bože, aké je to úžasné! Konečne som si uvedomila, že som aj ja na svete. A aj kolená ma prestali bolievať. Toto cvičenie  (treba kliknúť) k tomu naozaj napomáha. Opakujem 15 minút a potom pridávam ešte pár cvikov po 20 x.

Pokojne si urobím každodenný raňajší zeleninový tanier s olivovým olejom, pripravím obed, dám si kávu a po obede sa vyberiem na pravidelnú vychádzku s rúškom na tvári a so sluchátkami na ušiach. Počúvam audioknihy a zabíjam dve muchy jednou ranou. Snažím sa kochať prebúdzajúcou prírodou, jarnými kvetmi, ktoré sa tak pýšia svojimi farbami, poletujúcimi vtáčatami a včielkami a zároveň nezanedbávam čítanie. Aj keď cez uši.

Prichádzam domov. Zdvíham zo studeného schodišťa včielku dávajúcu svojím malým telíčkom najavo, že umiera chladom. Práve sa dostala tam, odkiaľ niet úniku. Položím ju do dlane, ohrievam mojím dychom. Raz... dva...možno päť krát a položím ju na tmavý stolík za garážou, ktorý je vyhriaty slnkom. Pozerať sa, ako ožíva, ako sa prebúdza zo smrti, je úžasný pocit. Prešlo len pár sekúnd, isto to neboli dve minúty a včielka vystrelila ako strela smerom, ktorý poznala len ona.

Pripravím večeru a idem sa hodinu učiť nemčinu. Vždy ma hnevalo, že s mojou nepodarenou nemčinou boli celkom spokojní moji klienti. Nikdy ma neopravovali, čo mi veľmi chýbalo. A čas na učenie sa a zdokonaľovanie nebol. K čomu mi učenie je? Veď som skončila s prácou predsa! Človek nikdy nevie, čo bude. Neučím sa sama. Učíme sa s mojou známou (cez mobil), ktorá je o niečo mladšia a koronavírus jej urobil škrt cez rozpočet. Ostala doma a denná hodinka jej tiež pomôže, keď vyhráme boj s koronou. Nezabudne na slovíčka, a vyplnenie času pre ňu a rovnako pre mňa je dôležité. Raz je učiteľka ona mne a raz ja jej. A tak sme si nie nič dlžné :-).

Po večeri si pozriem rada našu Jednotku alebo Dvojku, či Trojku. Je bez reklám a pozrieť si film nerušený každých 10 minút 10- minútovou reklamou, je pre mňa úžasná vec. Večer si líham príjemne unavená s myšlienkou na všetkých mojich blízkych...a ďakujem Bohu za všetko. Za zdravie, za to, že nehladujem, mám strechu nad hlavou, za veľa, veľa...

***

Môj januárový plán, že v apríli navštívim moju dcéru v Taliansku a poteším sa s vnúčatami, stroskotal. Ostali sme pri zasielaní správ a fotografií o tom ako prežívame tento neveselý čas. A napriek tomu, že je neveselý zažívame chvíle, kedy sa rozosmievame naplno:

Včera sa šéfka podpálila. Nie že by som bola pri tom, ale tá predstava ma rozosmieva. Je silná fajčiarka. V kľude 2 škatuľky denne. Cigu pripaľuje od cigy. S rúškom na tvári sa to ťažko kombinuje, lebo má aj veľké obavy z korony...

Takže rúško sa chytilo popri práci a ona ho v tej rýchlosti zaliala prostriedkom na dezinfekciu nožníc, ktorý nosíme so sebou :-). Ona je semetrika. Vdova. Celkom k svetu. Potrebovala by „niečo“ na ukľudnenie, lebo ona sa živí buzeráciou podriadených. Takže toľko k úcte starším a vedúcim v práci.

A ja jej na oplátku porozprávam, ako si žijú dôchodcovia, o tom, čo si rozprávajú, aby prežili s úsmevom na tvári a rozosmievame sa navzájom.

Takže zatiaľ môj boj s koronavírusom spočíva v dobrej nálade, trošku zdravšej strave, v určitom zaužívanom rituáli (cvičenie, vychádzky, učenie sa, počúvanie audiokníh, žiadne návštevy :-(, rozhovory len po telefóne a nakupovanie 1x za týždeň, prípadne 1x za 2 týždne, časté upratovanie, umývanie a dezinfikovanie rúk a všetkého navôkol). A to je zatiaľ všetko.

Prajem vám všetkým veľa trpezlivosti, ale hlavne zdravie bez koronavírusu a príjemné prežitie veľkonočných sviatkov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Boj o moc, ambície a pomsta. Kauza STU

Čo sa to dialo na Slovenskej technickej univerzite.


Už ste čítali?