Ako som sa potešila

Autor: Karolína Olšavská | 24.2.2020 o 10:30 | Karma článku: 8,13 | Prečítané:  1170x

V dneskajšom uponáhľanom svete, keď medzi domami rastú veľké ploty a susedia sa začínajú uzavierať pred svetom, v bytovkách sa často ľudia ani nepoznajú navzájom medzi sebou a ledva sa pozdravia,  mňa predsa niečo veľmi potešilo.

Nedávno,  som pobudla pár dní u mojej tety, ktorá býva v bytovke. Jej úctyhodný vek 87 rokov si vyžaduje už pomoc  od rodiny a keďže nemá žiadne deti, snažíme sa jej pomáhať my- netere. No ani s našou pomocou by jej život nevyzeral taký plný perličiek, ktoré zažíva s ľuďmi z okolia a s  jej „malými“ susedkami oproti na poschodí. Vlastne už nie sú ani tak malé. Jedna má 12 a druhá 10 rokov.

Už 10 rokov prichádzam k mojej tete častejšie  a ona mi 10 rokov rozpráva príbehy s nimi. Môžem povedať, že tieto skvelé dievčence jej predlžujú život a ani o tom nevedia. Sú pre ňu tými najlepšími pilulkami zdarma. Je pre nich 3. starou mamou a oni pre ňu vnúčatá Bohom darované. Túto rolu si užíva a jej rozhovory o nich nie sú len osobné, ale aj po telefóne, ak jej zavolám. Teším sa z nich a z ich spoločných príbehov.

Vždy v piatok odchádza ich celá rodina preč a vtedy vložia mojej tete do schránky časopisy a noviny z týždňa, ktoré oni prečítali. Pre moju tetu je to tiež veľký dar, lebo sú dosť drahé, keby si ich mala sama kupovať z jej rozpočtu. Práve nimi jej mozog môže pracovať oveľa lepšie a jej myslenie nestagnuje, ale ide s dobou. Veľa informácií mi potom sprostredkováva.

Tak sa stalo, že som prišla k tete v deň Valentína. No počasie nám prialo až v nedeľu a my sme sa vybrali do kostola. Pri návrate teta skontrolovala schránku a vybrala z nej časopisy od spomínaných susedov. Ako ich vyberala, niečo spadlo na zem. Postrehla som to aj ja a práve som to chcela zodvihnúť, keď mi teta povedala: - Karolínka, prosím ťa,  zodvihni tie papieriky, aby sme tu nenasmetili.

Keď som ich zodvihla, zistila som, že to nie sú žiadne smeti, ale darčeky k Valentínovi od jej susediek.

Ešte vo výťahu som jej prečítala jeden z nich. Teta sa neskutočne tešila a povedala: - A ja som myslela, že sú to nejaké bezpredmetné lístočky. Dobre, že si ich zdvihla a prečítala, ináč by šli do koša.

Potom si ich oba rozložila na stolíku v obývačke a čítala:

Tak ako tieto dievčence jej urobili radosť, teta mi rozprávala príbehy aj o iných dobrých ľuďoch:

  • o mužovi, ktorého poprosila, aby jej zavolal taxi, lebo jej mobilu sa vybila baterka a on teda zavolal,
  • o mladíkovi z ich bytovky, ktorý ju zbadal, že ide vyniesť smeti a ponúkol  sa jej, že jej ich vynesie on,
  • o mužovi, ktorý ju z kostola odviezol domov, keď ho poprosila o zavolanie taxíka, lebo jej mobil sa pokazil,
  • o taxikárovi, ktorý jej nákup zaniesol až k dverám bytovky,
  • o taxikároch, ktorí s ňou o všeličom komunikujú, dajú jej veľa energie, ale aj o takých, ktorí celou cestou mlčia,
  • o susedoch, ktorí sa jej pýtajú, či je netreba priniesť nákup a jeden z nich, keď jej nákup priniesol po otázke, koľko mu má zaplatiť, povedal: - Dnes dávali zadarmo!,
  • o susedke, ktorá ju zaviezla na dôležité stretnutie,
  • o krásnych manželoch, ktorí majú veľa detí a chodia s nimi pravidelne do kostola...

Príbehov je veľa a ja mám vtedy pocit, že napriek tomu, že ľudia stavajú vysoké ploty a mnohí sa uzavierajú, predsa sa na našom Slovensku nájde ešte stále veľa ľudí s veľkým srdcom a citom, ktorí nezatvárajú oči. Ľudia s ľudskosťou, empatiou, všímajúci si ako vyzerá staroba.

Veľká vďaka im!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Boj o moc, ambície a pomsta. Kauza STU

Čo sa to dialo na Slovenskej technickej univerzite.


Už ste čítali?