Cesta manažéra z pekla alebo Ako robiť charitu úspešne a so srdcom - recenzia

Autor: Karolína Olšavská | 15.2.2020 o 13:30 | Karma článku: 4,23 | Prečítané:  452x

Kiskova knižka „Cesta manažéra z pekla alebo Ako robiť charitu úspešne a so srdcom“  ma zaujala nie preto, že ja by som sa chcela stať manažérom, prípadne by som chcela zakladať v mojom veku firmu.

Zaujala ma tým, že bola písaná srdcom, cez pocity a po jej prečítaní má človek možnosť premýšľať nielen o knihe, ale aj o sebe.

Autor ju píše v období, kedy sa nachádza v relatívnom pocite šťastia, nad ktorým sa zamýšľa. Ako je možné, že sa mu od života dostalo tak veľa a iných ľudí osud trestá?

Dozvedela som sa o jeho úžasnej rodine, rodičoch, bratovi aj o zbožnej starej mame, ktorá ho strašila, že ak nebude veriť, dostane sa do pekla. Tiež o čase, keď prišla nežná revolúcia – bol ženatý, mal syna aj byt a 26 rokov. Na Slovensko prišli pôvodom slovenskí manažéri. Kapitalizmus mali v malíčku a vysvetľovali našim ľuďom, že z nášho Slovenska bude čoskoro druhé Švajčiarsko. Autor knihy im neuveril, a tak sa rozhodol, že jeho rodina pôjde žiť do USA, no najprv to tam šiel obzrieť. Opustil jeho tehotnú manželku a syna a pustil sa na cestu do pekla.

(Veľmi smutné, keď sa mladí manželia musia lúčiť kvôli práci a peniazom. To nemôže priniesť nikdy nič dobré).

Po prečítaní, v akom prostredí sa ocitol, aké mal pracovné podmienky a koľko dostal na hodinu, ako komunikoval so svojou rodinou, aj ja som mala pocit, že sa skutočne vydal na cestu do pekla. Po 18 mesiacoch sa vrátil na Slovensko. Zarobené peniaze vložil do firmy, ktorá mu ponúkla miesto, no do 3 týždňov zbankrotovala a on prišiel takmer o všetky úspory.

Odlúčenie od rodiny, zbankrotovanie a všeličo iné, znamenalo odcudzenie sa vo vlastnej rodine a rozvod. Opis jeho pocitov, ako všetko prežíval a ako ho to zasiahlo, prináša zblíženie s čitateľom.

Ďalej sa čitateľ môže dozvedieť o založení jeho 1. firmy, ktorá fungovala 15 rokov a keď ju predali v roku 2005 mala 400 zamestnancov  a ročný zisk vyše 5 miliónov €.

Banky nechceli dávať pôžičky ľuďom s priemerným a nižším platom, pretože by nestíhali platiť ich 26 % úrok (práve tie sa mi zdali úžerníkom a dodnes mnohé banky majú podobné úroky), a tak mu skrsla myšlienka, založiť Triangel. Autor vysvetľuje princíp firmy a mne ten výklad prichodí veľmi ľudský, lebo zákazníci dostávali tovar za maloobchodnú cenu bez úrokov a navýšenia. Potrebné bolo dodržať len splátky.

Kniha je zamyslením o živote, o pekle, o dobre, o zle, o spravodlivosti, o blízkosti náboženstiev, o trápení, o podnikaní, o práci v charite. Autor porovnáva svoj príbeh s ľuďmi, ktorí sa ocitli v biede a nešťastí. Opisuje svoje pocity zažívajúce pri stretnutí s nešťastnými ľuďmi. Zdôrazňuje, že cieľom podnikania nie je tvorba zisku, ale nachádzanie a napĺňanie potrieb zákazníkov. Nad zisk je potrebné postaviť zákazníka, nad peniaze potrebu ľudí.

Kniha hovorí o tom, ako vznikla charita Dobrý anjel, aké bolo dôležité určiť si cieľovú skupinu, ktorá bude charitou podporovaná. Je popreplietaná príbehmi ľudí, ktorí sa stretli s charitou, pretože sa ocitli na pokraji. Upozorňuje na to, že my sami sa často schovávame pred utrpením ľudí. Hovorí o tom ako je nutné triediť žiadosti žiadateľov o pomoc a prečo.

„Nechajte si ich prejsť mysľou a srdcom. Buďte empatickí a skúste sa vžiť a prežiť s nimi ich utrpenie a potom vezmite ten najbolestivejší prípad. Ten prípad, pri ktorom vám zaslzilo oko a na hrudi ste cítili ťažký kameň. Tomu človeku zavolajte a stretnite sa s ním. A počúvajte ho.“

Autor ďalej píše:

„Naučme sa brať našu prácu ako službu ľuďom, zákazníkom, spoločnosti. Zmyslom života je slúžiť iným. Naša práca má byť v prvom rade službou ľuďom a až potom prostriedkom na získavanie peňazí a úspechov.“ Potom môže ísť podnikateľ cestou do neba.

Autor radí, ako môžeme pomáhať aj my. Stačí zamyslieť sa, čo nás najviac bavilo, v čom sme boli lepší ako ostatní. Ako môže pomáhať manažér, finančník, právnik, programátor, manažér v médiách...

Opisuje svoje pocity, keď počas ich pomoci sa stretávali so smrťou:

„ Aj teraz, s odstupom asi dvoch rokov od Jakubovej smrti, mi padajú slzy na papier, na ktorý píšem. Ako sa dá s takýmto utrpením stretávať? Aký má zmysel vyhľadávať utrpenie , prežívať ho, plakať? Ako máme pomáhať, aby sme si neublížili? Má to celé vôbec zmysel? Zmysel to má. A veľký.“

Píše , v akom kolotoči sú podnikatelia, manažéri, ale keď si vezmú na ruky usmievavé dievčatko, o ktorom vedia, že umrie, ich problémy sa stávajú banálnymi. Píše, ako im nedôverovali lekári onkológovia, keď ich požiadali, aby im oni posielali prípady, ktorým bude môcť pomôcť charita. Išlo o to, aby o peniazoch rozhodovali tí, čo sa dotýkajú ľudského nešťastia, čo sa s ním denne stretávajú.

Stretli sa s prípadmi, kedy bola ich charita zneužívaná. Matka dostávala pravidelne peniaze kvôli dieťaťu, no o deti sa nestarala a peniaze využívala na cigarety, alkohol, prípadne iné nepodstatné veci, na ktoré peniaze neboli určené. „Charita neznamená automaticky dávať peniaze, charita znamená, využiť svoje skúsenosti, znalosti a kontakty na pomoc ľuďom.“

Kniha dáva možnosť zamyslieť sa o tom, čo prináša človeku šťastie a vnútornú spokojnosť. Zisťujeme, že peniaze nám tieto pocity neprinášajú. S nimi máme život len pohodlnejší (Takýto názor zdieľam aj ja, lebo ako opatrovateľka som zažívala podobné pocity).

Prečítať toto malé dielko bolo pre mňa pohladením duše, a preto ho vrelo odporúčam. Je možné si ho stiahnuť aj tu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Pozitívnych a negatívnych neoddeľujú dostatočne. Ľudia v štátnej karanténe majú strach

Premiér má vraj informáciu, že si v karanténe ľudia robia žúrky.

Cynická obluda

Tradície musia byť!

Prečo sa desaťtisíce ľudí vydali na veľkonočné presuny a zaradili sa do dlhočizných zápch? Pretože sa to oplatí!


Už ste čítali?