Vnučka a jej starý otec

Autor: Karolína Olšavská | 6.12.2019 o 1:10 | Karma článku: 5,53 | Prečítané:  2185x

Vnučka si sadla oproti starému otcovi do pohodlnej sedačky, lebo nemala na výber. V kresle sedela stará mama. Opatrovateľka jej zmyla vlasy a začala jej ich natáčať.

Na stolíku medzi nimi boli knihy, časopisy a všetko to, čo starkí chceli mať po ruke. Starý otec sa pozrel na jednu z kníh, ukázal na ňu a povedal:

- Mia, pozri sa na tú knihu.

Kniha bola staršia a patrila k jeho technickým knihám z jeho bývalej práce. Bolo v nej venovanie, no vnučka  ho nedokázala prečítať. Opatrovateľka pristúpila k nej a napodiv bez problémov venovanie prečítala. Aby neostala Mia v úzkych, vysvetlila jej, že starý otec jej chce ukázať, aký významný človek ju napísal. Bol to jeho spolupracovník, ktorý napísal množstvo dôležitých kníh, ktoré sa nachádzajú v jeho knižnici.  Mia sa začítala do stránok ponúknutej knihy, no nerozumela textu. Na tvári to však nedala nijako vedieť. V jej mysli možno prebehla myšlienka, čo teraz s tým. So starým otcom sa nikdy extra nerozprávala. Z detstva si spomínala len na starej maminu náruč a lásku. On bol stále zaneprázdnený významnou prácou a nestihli sa spolu rozprávať o niečom, čo cítili, napriek tomu, že už mala 33 rokov.  Keď už prestal pracovať a bol v úctyhodnom veku, zdalo sa jej, že je príliš dementný na rozhovor. Zdalo sa jej, že nevie komunikovať a ani odpovedať na otázky. Nikdy nepochopila, že to môže spôsobovať jeho nedoslýchavosť, ktorá si vyžadovala zreteľné a pomalšie vyjadrovanie viet.

Opatrovateľke bolo jasné, že rozhovor na vedeckej úrovni so svojou vnučkou nenadviaže, a tak položila svojmu klientovi otázku od veci:

- Pán Walter, vaša manželka vám pomáhala v tejto práci a kedy ste sa vlastne sobášili?

- V roku 1956,- odpovedal bez rozmýšľania a dodal: - Škoda, že neviem, kde sa nachádza album z nášho sobáša!

Opatrovateľka bez vysvetľovania odskočila od svojej klientky do vedľajšej izby a siahla do skrinky, aby mohli obaja nadviazať konečne rozhovor. Neraz, keď sama chcela s ním komunikovať, začala práve prezeraním albumov.

V mihu sa vrátila, postavila stoličku vedľa jeho kresla, otvorila album a tešila sa, ako vnučka pochopí, že jej starému otcovi to ešte myslí a nie je načisto starec trpiaci demenciou. Dokončila klientke natáčanie, založila jej sušiacu helmu a odišla pripravovať večeru.

Jej ego jej pohládzalo to, že počula vnučkine otázky a odpovede starého otca, že počula vlastne ich prvý rozhovor za 3 roky, ktoré tam strávila. Stará mama dopĺňala mená rodinných príslušníkov, na ktorých si on nespomínal.

Keď sa posadili za stôl ku večeri, ich komunikácia neustávala. Starý otec sa pýtal, kde pracuje, kde býva, ako sa jej darí.

Lúčenie bolo nezvyčajné. Vnučka podišla k nemu a povedala mu:

- Starý otec, ďakujem Ti za dneskajší deň strávený s tebou. Bolo to veľmi pekné.

A on so šťastným výrazom v tvári ani nevedel, čo povedať. Podal jej ruku a opýtal sa:

- Mia, kedy prídeš znova?

- Prídem skoro,- trošku porozmýšľala a zapísala do kalendára ďalšiu jej budúcu návštevu a zároveň aj nahlas zopakovala dátum.

Mia mu ešte raz podala ruku a náhlila sa do haly.

Starý otec neostal sedieť. Chcel vstať. Gestom naznačil opatrovateľke, aby mu pomohla. Kráčal s rolátorom za ňou, kde sa opäť lúčil s vnučkou dodajúc:

- Mia, príď zas. Dnes ma tvoja návšteva veľmi potešila. Ďakujem ti za pekné chvíle s tebou.

A šťastie, radosť sa rozplývali v každom záhybe vrások, v každom kútiku miestnosti. Bol to významný deň.

Deň, kedy sa skutočne našli.

Vnučka a jej starý otec.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Vybrané postavy slovenského covidového betlehema (píše Michal Havran)

Všetci vieme, že situácia je náročná.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Zoja a súmrak sovietskeho mýtu o Veľkej vlasteneckej

Pohodlné pravdy o druhej svetovej vojne sa začínajú rozpadávať aj v Rusku.


Už ste čítali?