Ako sa stal zo šťastného škôlkára nešťastný

Autor: Karolína Olšavská | 11.2.2019 o 23:30 | Karma článku: 4,37 | Prečítané:  1932x

Keďže som kedysi pracovala v materskej škole a na svojom blogu som písala o mojej práci a skúsenostiach, občas sa stane, že sa niekto chce poradiť, čo by mal robiť, ak sa vyskytol problém v tejto oblasti.

Nuž sa pokúšam odpovedať, ale keď vidím a cítim, že príbeh by mohol byť poučením pre rodičov aj učiteľky, rada z neho urobím článok so súhlasom dotyčnej osoby. Možno sa nájdu pod ním v diskusii reakcie, ktoré pomôžu niekomu otvoriť oči, stať sa citlivejším, prípadne sa aspoň na chvíľu bude mať možnosť zamyslieť ten, čo sa ho príbeh nejakým spôsobom dotkol.

Príbeh 4-ročného škôlkára:

Môj mladší syn má 4 roky (vzrastovo vyzerá na 6).  Dvojtriednu materskú školu  začal navštevovať ako 3- ročný, predtým bol v jasliach. Nemali sme žiadny problém s adaptáciou, celý rok bolo super, malý sa do škôlky tešil a skôr sme tam utekali ako išli, radosť pozerať sa, ako sa mu páčilo.

Rátali sme  s tým, že ostane 2 roky v malej alebo veľkej skupine. Pani učiteľky boli super aj malý ich mal rád až na pani zástupkyňu (tá sa starala o deti vo veľkej skupine), no niekedy zastupovala v malej. Mal ju menej rád, ale tiež to bolo celkom fajn až na to, že nechcel pri nej na obed spávať, inak fajn.

Školský rok sa skončil a boli prázdniny, V tom čase v auguste chodil do inej škôlky, kde boli spojené deti zo 4 škôlok (aj to bolo fajn). Vedel, že tam je len dočasne a v septembri sa vráti do svojej. Všade bol v kolektíve kamarátov z malej skupiny.

3.9.2018 išiel Vladko do svojej materskej školy. Vtedy sme sa dozvedeli, že deti z jeho triedy presunuté z časti do veľkej. Ok, veď sme s tým rátali. Keď som prišla poobede pre neho, bolo som trochu v šoku. Malý smutný, uplakaný. Čo sa asi stalo?  Rozprával mi, že je v skupine sám. Stále som to moc nechápala, prečo by tam mal byť sám. Druhé ráno bol smutný, ale do škôlky išiel. Po mojom príchode som ho našla zas smutného a uplakaného. Tak mi to nedalo a pýtala som sa pani učiteľky, že čo sa deje. Bolo mi povedané, že tento rok to vyšlo tak, že deti z veľkej skupiny išli do školy, no ostali tam ešte 3 deti. Preto presunuli časť malej skupiny (okrem 3 detí – dvoch dievčatiek a môjho syna). Hovorila mi, že aj jej ho bolo veľmi ľúto, keď tam čakal kamarátov a nikto z chlapcov neprišiel. Nechápal, že prečo oni sú vo veľkej a on nie. Tak mi pani učiteľka odporučila pozhovárať sa so zástupkyňou.  Nemohla som sa s ňou stretnúť osobne, tak som jej zatelefonovala.

Pani zástupkyňa reagovala veľmi arogantne.  Hneď mi povedala, že čo riešim, že takto to robia každý rok, veď ich musí predsa nejako rozdeliť. No a Vladko nespĺňal kritérium podľa dátumu narodenia. Tak som mala otázku, prečo sme o tom,  ako  ich rozdelí,  neboli informovaní. Mohla som ho na to pripraviť. Vysvetľovala som jej, že Vladko si myslí, že to má za trest, lebo neposlúchal. Pani zástupkyňa mi povedala, že aby som mu to vysvetlila, že to nie je za  trest . No vysvetlite  4 – ročnému dieťaťu, že sa nezmestil do počtu a nie je to žiadny trest. Odporučila mi porozprávať sa s pani riaditeľkou.  

Pani riaditeľka bola ústretová, ochotná pomôcť, ale žiaľ, tam trieda je už naplnená predpísaným počtom detí. Našlo sa jedno miesto v inej materskej škole v strednej skupine, tak sme ho po 3 dňoch premiestnili aj preto, že sa mu začali niektoré deti posmievať, že je „malák“ a oni sú „veľkáči“.  No chodí tam, lebo musí. Večer vyjednáva, chce ostať doma. Bývalú škôlku máme na konci ulice, nemôžeme chodiť okolo, lebo plače a chce sa vrátiť späť. Stále dúfa, že to je len dočasne. Každý hovorí, že si zvykne. Prešli 3 mesiace, už sme aj pociťovali všetci svetlejšie obdobie, lebo si tam obľúbil jednu pani učiteľku. Dokonca začal aj spávať na obed. Hovoril, že ju ľúbi. Pani učiteľka však nečakane odišla. Majú tam veľmi časté striedanie učiteliek kvôli  zlým kolegiálnym vzťahom na pracovisku (údajne to má na svedomí pani zástupkyňa tejto novej škôlky). Keď malý počul, že už nepríde, zas bol uplakaný.

Snažíme sa ho nejako motivovať a škôlku mu chválime, aj pani učiteľky (hoci nie je to  celkom v súlade s tým, čo cítime).

Neviem pochopiť  prístup pani zástupkyne v bývalej škôlke ( 20 rokov pôsobí v školstve).  Keď bolo potrebné niečo priniesť do škôlky, tak sme si našli odkaz v skrinke. Odkazy vedela posielať a takúto dôležitú vec neriešila. Možno stačil jeden telefonát nám a rodičom dvoch dievčatiek, čo ostali s ním. Alebo nechať o jedného chlapca viac, aby boli dvaja. Dalo sa to riešiť inak, ale nie. A najviac som bola prekvapená, že pani zástupkyňa bola ocenená mestom ako najlepšia zástupkyňa - pedagóg ( neviem aké boli kritéria výberu), ale podľa môjho názoru si ho zaslúžili iné pani učiteľky, tie, čo sa deťom ozaj venujú a robia svoju prácu s láskou. Tie však nedostali nič, možno len naše „ďakujem“. 

Keď sa s Vladkom lúčili, tak som videla, že im to nie je jedno a mali slzy v očiach  a že nikde ho tak nebudú ľúbiť, ako oni. Takéto učiteľky by mali byť oceňované. Je smutné, že toto nikto nechce vidieť.

V súčasnej škôlke majú zvláštne metódy. Stále deti prehadzujú a zlučujú, jeden týždeň je s malými, druhý s veľkými. Potom nespáva, lebo mu chýba režim. Možno som stará škola, aj keď mám len 37, ale dbám na to, aby poobede spával, lebo to potrebuje. Keď nespí po obede, je večer už okolo 19.00 na nevydržanie, unavený, vzdorovitý.

Keď som ich prosila, aby spával, odbili ma, že ho nemôžu nútiť. Že sa jedná o odpočinok a nie spánok a že som asi jediná, ktorá  chce, aby spal. Iní rodičia skôr chcú, aby deti nespávali. Neviem, či som nejako pozadu,  ale sú ešte malí a mali by spinkať po obede. Už si pripadám ako z iného sveta a hlavne, že si nevieme pomôcť.

Pol roka máme za sebou a my doma neriešime nič iné, len škôlku. Nevieme, čo s ním máme robiť. Za ten čas sa malý zmenil z bezproblémového chlapčeka na kôpku nešťastia.

Po prečítaní príbehu som sa zamyslela, čo by bolo pre Vladka lepšie. Čo mohla urobiť zástupkyňa, či riaditeľka materskej školy? Došla som k názoru, z mojej praxe,  že niekedy sa netreba striktne držať kritérií a pravidiel. V prvom rade učiteľky, ktoré poznajú deti po celý rok, vnímajú všetko okolo nich – priateľstvá, ich citlivé duše, by mali radiť pri rozdeľovaní detí do tried. Lebo oni skôr vedia, aký dosah môže mať rozdelenie. Necitlivý prístup môže mať negatívny vplyv na niektoré dieťa do konca života, preto práca učiteľky materskej školy by mala byť na vysokej úrovni založenej na veľkej empatii.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kočner písal Zsuzsovej o sledovaní Sulíka a Rajtára chcel dostať do basy

Ďalšia časť Kočnerovej komunikácie potvrdzuje výpoveď Petra Tótha.

Kalavská sa vzoprela Ficovi, Smer jej návrh nepodporí

Ministerka predloží stratifikáciu len ako obyčajný zákon.


Už ste čítali?