Obete vojny

Autor: Karolína Olšavská | 8.5.2018 o 8:00 | Karma článku: 10,40 | Prečítané:  7333x

Nedávno mi môj už dávno dospelý syn položil otázku: - Mami, a tvoj otec vlastne s kým bojoval a proti komu? A moja odpoveď bola: - No predsa s Rusmi proti Nemcom! - Na akom fronte bojoval? nedal pokoj.

- No bojoval na ruskom fronte a potom na talianskom, - odpovedám mu.

- Lenže ja mám jedného známeho a ten sa rozumie trošku vo vojenskej  histórii a on mi povedal, že ak môj starý otec bojoval na talianskom fronte, bojoval s Nemcami proti Rusom, - pokračoval so svojimi pochybnosťami.

- Môžeš mi ukázať  jeho vojenskú knižku? Pamätám, že som ju kedysi videl v rodinných dokumentoch.

Keď som mu priniesla otcovu vojenskú knižku, všetko mu bolo jasné. Len ja som ostala mimo.

- Nuž ak s Nemcami, potom to muselo byť len tak: Býval v slovenskom štáte, ktorý ak vyhlásil mobilizáciu, musel ísť bojovať za také zriadenie, aké v tom štáte a dobe bolo,- ospravedlňovala som svojho otca.

- Tak museli ísť predsa bojovať všetci, ktorí boli schopní v tom čase bojovať.

V skutočnosti sme sa my dvaja s otcom o vojne veľmi málo rozprávali. Akurát som sa dozvedela, že keď mu v Taliansku roztrhalo pri bombardovaní najlepšieho kamaráta pred očami, od tých čias ošedivel. Mal vtedy 22 rokov.

Jeho názor na Rusko bol vždy pozitívny. Aj keď nás prišli  sovietske vojská prišli „zachraňovať“ v roku 1968, mal medzi vojakmi veľa priateľov, s ktorými sa navštevoval.

Dožil sa len 50 rokov a my sme žili v tej dobe fanatizovaní Ruskom a jeho klamlivou politikou. A neskôr som sa o históriu vôbec nezaujímala.  V hlave som mala akýsi  vzorec: Nemci začali vojnu, boli tí zlí. Hitler ten najhorší. Slováci, Rusi a všetci okolo bojovali spoločne proti Nemcom. A myslím si, že taký nesprávny vzorec o vojne má veľa ľudí v mojom veku.

Potom som otvorila otcove zápisky, prečítala som si jeho životopis a nazrela som na internet, lebo som bola zvedavá na 102. pluk. Po prečítaní článku na stránke https://aktualne.centrum.sk/krv-na-rukach-slovenskych-vojakov-pocas-druhej-svetovej-vojny-povrazdili-aj-zeny-a-deti/slovensko/spolocnost/ som sa ešte lepšie pozrela na roky a odľahlo mi, že otec bol v tom čase v Rusku.

 V jeho životopise píše:

1. októbra 1942 som narukoval ako vojak do tzv. slovenskej armády. Ako vojak bol som od 1.8. 1943 – 30.10.1943 v Rusku (Minsk). Od 1.11.1943 preložený na taliansky front až do 30.7.1944. Tuná som utrpel úraz po nálete, keď som skočil z idúceho auta. Po príchode z Talianska t.j. od 1.8.1944 bol som stále nemocný, ale vojenskí lekári ma neuznali ako chorého. V tzv. slovenskej armáde slúžil som až do roku 30.3.1945. U armády som mal hodnosť desiatnika. Po tomto dni som bol demobilizovaný v Trenčianskych Tepliciach a to ČA. Pred týmto dátumom sme sa ukrývali v malej dedinke Malý Kolačín pred ustupujúcimi Nemcami v civile u občanov až do príchodu Červenej armády a rumunskej armády. Hneď v apríli 1945 som vstúpil do Československej armády. Po tomto čase moja nemoc tak vyvrcholila (ischias), že som hneď bol odoslaný na liečenie do nemocnice a do kúpeľ Piešťany.

Roku 1946 som bol od vojska prepustený ako invalid na chronický ischias. Po čiastočnom vyliečení som sa vrátil na staré pracovisko...

Dnes, keď viem o trošku viac, zamyslela som sa, aká je vojna zlá. Vojaci sa stávajú bábkami štátnikov a obetujú svoje životy kvôli nejakému človeku s diabolským myslením, ktorý sfanatizuje národ, či národy, prípadne sa stávajú monštrami, ktoré rozhodujú o živote a smrti detí, žien, mužov, starcov i vojakov.

Keď som sa kedysi rozprávala o vojne s niekým zo starších u nás v obci, spomínali, ako u nás prechádzali vojská. Hovorili o inteligencii Nemcov (viem, že je to rôzne a každý hovoril o tom, čo prežil), o surovosti Rusov, ktorí brali gazdom všetko, čo našli. Nemyslím si, že to robili len oni. Isto tak robili všetci vojaci, aby prežili. Avšak každý svojím spôsobom. No Nemci tu u nás (čo mi potvrdila aj moja teta), to nerobili násilím, snažili sa aj zaplatiť. V tom čase mali moji starí rodičia krčmu. V našej obci, v niekoľkých domoch sa načas usalašili nemeckí vojaci spojári. Správali sa veľmi slušne a nikto z ľudí nezažil s nimi nič zlé. Keď dostali príkaz, aby vyhodili do povetria most, ktorý spájal našu dedinu so susednou, upozornili našich ľudí, že ho poškodia čiastočne len, aby peší mohli prechádzať a tiež ich upozornili na to, že si majú pootvárať okná na domoch, aby nedošlo k ich rozbitiu. Most mali vybuchnúť preto, lebo sa blížili Rusi a chceli im prechod s autami cezeň prekaziť.

Dievčence sa museli schovávať pred všetkými vojakmi. Napriek tomu po svete zanechali potomkov, ktorí sa nedozvedeli o ich pôvode a ženy ostali dodnes ponížené a duševne zničené.

Vojna je zlá. Vždy a všade a za každých okolností. Ak vznikne, vždy sú jej príčinou muži a ich túžba ovládať územia, ľudí. Žiadna normálna  matka netúži po smrti jej manžela, či syna. Žiadna normálna matka nemôže túžiť po zbrani. Žiadna normálna matka netúži zbraň vymyslieť, ani ju zdokonaliť.

Obete vyhlásenej vojny sú všetci – tí, čo umierajú, ale aj tí, čo musia plniť rozkazy, ktoré nie sú v súlade s ich myslením a povahou. Užívajú si to len tí, ktorí nosia v sebe beštiu. A to je na tom to najsmutnejšie.

***

Aby som priblížila čas vojny zo spomienok môjho otca, prikladám jeho zápisky z kalendára z roku 1944 a zároveň aj fotografie z vojny.

Akadémia vied v Minsku

Zničené ruské tanky

Železničná stanica v Nemecku cestou do Itálie

Benátky

 

 

 

??????????

 

Zo zápiskov môjho otca

1. Január 1944: Dostal som z domu list  27.12.1943

2. Január1944: Pochovali sme 24 vojakov

 

 Faenza

 

13.január: Odchod z Faenzi

 

31.január 1944: Domov 440 korún, posielal som peniaze

2.marca 1944: Bol odber kantiny druhého VI. ???

 

18.máj 1944: Boli sme pridelení k 102. pluku

II.čata

 

 5.júna 1944: Bol nariadený všeobecný ústup išli sme zo Sandonáta.

23.júna 1944: Ústup trval až do tohto dňa, zašli sme až k Rimini

 

Asi Rimini (len môj dojem)

 

9.júla 1944: Prišli sme na ladovaciu stanicu Mirandola

12.júla 1944: Od 12 v noci sme sa ladovali a pohli až na druhý deň o 8.30 hod.

13.júla 1944: Napadli nás americké stíhačky v Santa Feliče, kde padol aj môj najlepší kamarát Jožko Droppa.

Niečo hrozné.

14.júla 1944: Čakáme na odchod

Dobre sa mi vodí, nejem z kuchyne, ale u civila, ale predsa keď je aj dobre, čakám na odchod.

 

Z pohrebu str. Kiša

 

 

 Odkaz z Itálii

 

Môj otec počas vojny od 1.8. 1943 do 30.3.1945 prešiel s plukom takto ( z Talianska zo S. Felice už cestu nezaznamenával, lebo bol ranený)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hrádza proti extrémizmu sa rozpadla (píše Michal Havran)

Fašisti na nič iné nečakali

EKONOMIKA

Pre nové pravidlá v prvých dňoch prejdú STK len vyvolení

Stanice technickej kontroly museli prejsť zmenami.


Už ste čítali?