Ako sa z novinára stal opatrovateľ

Autor: Karolína Olšavská | 24.2.2018 o 7:00 | (upravené 25.2.2018 o 18:20) Karma článku: 5,67 | Prečítané:  1191x

Pozrieť si článok Mareka Vagoviča s Tomom Nicholsonom znamenalo pre mňa čas, opäť sa zamyslieť nad politikou na Slovensku, hoci som prestala  politiku sledovať od istej doby, práve preto, že sa v nej začali diať neuveriteľné veci. 

Televízne noviny už dávnejšie pre mňa prestali existovať, lebo boli často riešením rôznych káuz, ktoré nemali konca a vinníci neboli potrestaní.  A ak boli potrestaní, tak to boli malé ryby.

Nicholsona som mala rada pre jeho články, ktorými chcel ľuďom na Slovensku otvoriť oči. Na stránkach Sme som uvítala každý jeho článok a potešila som sa mu. Pripomínal mi rebela, čo riskuje veľa pre slovenský ľud, no ten ho až tak moc nepočúval.

Odbočím: Podobným rebelom som sa cítila aj ja kedysi na gymnáziu. Práve preto, že som sa chcela v niečom podobnom vŕtať, prihlásila som sa na žurnalistiku, ktorú som chcela ísť študovať do Moskvy. Ruštinu som mala v tom čase v malíčku a bola som nainfikovaná Ruskom tak, že ich jazyk bol môj druhý rodný jazyk. V noci som si púšťala rádio s ruskými stanicami a kochala som sa rečou. Pospevovala som si ruské pesničky a spievam si ich dodnes.

Problém bol, že od 16. rokov som žila sama v starom dome po starých rodičoch (otec mi umrel, keď som mala práve tých 16) a starala som sa sama o seba z istých rodinných dôvodov. Dodnes som nepochopila, ako to bolo možné. Nikto nešiel na sociálny úrad, aby ma udal a aby som skončila v detskom domove. Žila som zo štipendia, rodinných prídavkov a sirotského dôchodku. Keď prišla moja prihláška na kompetentné úrady, istí kompetentní páni prišli za mojím strýkom a začali sa vypytovať na mňa, lebo som si vraj podala o štúdium žurnalistiky  v Moskve. Strýko porozprával, čo bolo treba a mne sa akosi zamiešal osud.

Miesto štúdia "novinárčiny" som ostala na materskej dovolenke, posledný polrok na gymnáziu som dokončila externe a trošku neskôr ako moji spolužiaci,  zmaturovala. Ja poviem, že asi to malo tak byť. Lebo isto by ma už dávno ako novinárku niekto odstrelil :-).

Ale vrátim sa k Nicholsonovi. On 25 rokov obetoval Slovensku, riskoval možno aj život svojimi kritickými článkami, kde riešil politické strany, finančné skupiny, knihou Gorila, kde písal o stave korupcie na Slovensku a my ľudia, sme ostali akýsi hluchí, slepí. V našom štáte má pravdu ten, kto má moc a peniaze a korupcia prekvitá. My očakávame, ako tvrdí Nicholson (treba kliknúť na video a pozrieť si ho celé), ekonomické istoty, aby sme mali zadarmo zdravotníctvo, aby nám niekto dal lepší dôchodok, 13. a 14. plat. Nechceme sa zaoberať privatizáciou, lebo z toho už nebudeme mať nič.

A ja si myslím, že už nechceme vedieť ani celkom pravdu, my sme sa naučili počúvať klamstvá tohto systému a veriť mu. Veď ako sa mohlo stať, že sa do politiky dostali ľudia, ktorým nešlo vôbec o ľud, ale o vlastné naplnenie vreciek, o zabezpečenie celých ich generácií na storočia? A my zatiaľ ešte stále s utiahnutými opaskami chceme veriť, že raz bude lepšie. Aké absurdné!

Nuž nečudujem sa Nicholsonovi, že sa z investigatívneho novinára stane radšej opatrovateľ. Ako hovorí, je to dôstojná práca, trošku na očistenie hlavy,  ale s prepáčením, kde je veľa hovien, utrieš veľa krát riť, ale v tom je podobná aj "novinárčina".

Zdieľam jeho názor, lebo pracujem ako opatrovateľka a dnes som celkom rada, že som sa venovala niečomu, čo malo zmysel. Otvárať oči ľuďom, ktorí ich neustále privierajú, opakovať niečo, pred čím si uši zapchávajú, bolo by pre mňa oveľa namáhavejšie a menej zmysluplnejšie, ako obetovať čas deťom a seniorom, ktorí  ma potrebovali  a potrebujú, hoci okrem iného, to bolo a je aj o čistení zadku.

Na druhej strane chápem strach ľudí vŕtať sa v niečom, čo im samotným neprinesie šťastie. Máme to zakorenené z čias komunizmu až do krvi a v génoch to odovzdávame naším potomkom. Nuž nečudo, že v našom štáte korupcia prekvitá. Len škoda, že to ja, obyčajná opatrovateľka, nemôžem dokázať, ba ani zmeniť.

Keby som bola kompetentná, odmenila by som Nicholsona Nobelovou cenou za to, že sa snažil ľuďom otvoriť oči, odhaliť špinu a vlastne bojoval za lepší život pre nás, keby sme pochopili, ako to beží v našom štáte.

Lenže ja kompetentná nie som a ani nebudem. Škoda. Nuž aspoň mu poprajem veľa šťastia, trpezlivosti pri jeho novej práci a verím, že napíše popri nej ešte veľa dobrých článkov a kníh o pravde.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Trápenie Roberta Fica, alebo ako získať čo najviac

Na kandidáta Smeru netrpezlivo čaká aj Andrej Danko.

DOMOV

Smer potrebuje šéfa polície aj po dovládnutí. A Danko s Bugárom to vedia

Novela má chrániť momentálne vládnucich.

SVET

Za zostrelenie lietadla viní Rusko Izrael. Čo bude ďalej

Prinášame scenáre vývoja v Sýrii.


Už ste čítali?