Sila lásky

Autor: Karolína Olšavská | 3.10.2009 o 23:30 | Karma článku: 13,18 | Prečítané:  2966x

Sedeli sme s manželom v malej reštaurácii v lazoch, popíjali sme osviežujúcu kávu a rozprávali sme sa s majiteľom. Rozprával nám históriu svojho rodinného podniku, o problémoch ale aj úspechoch s ním. Náš rozhovor prerušil príchod staršieho pána, ktorý sa s ním veľmi srdečne zvítal. Potom si sadol k vedľajšiemu stolu a objednal si kávu nemeckým prízvukom. Kým ju majiteľ pripravoval, zahľadela som sa na tohto muža. Vyzeral na 70-nika, s veľkou energiou, ktorá z neho len tak sršala. Zachcelo sa mi o ňom vedieť viac. Pozvala som ho k nášmu stolu a opýtala som sa ho, či je Nemec. Dostala som kladnú odpoveď.

- Bývate tu na Slovensku? zvedavo som sa spýtala.

- Áno, odvetil on. Potom vytiahol malý lístok a niečo naň napísal. Ukradomky  som nakukla na nemecký text, ktorým blahoželal majiteľovi k narodeninám.

Majiteľ položil pred neho voňavú kávu, prečítal si lístok a nalial mne a manželovi pohárik dobrého koňaku. Pridali sme sa ku gratulácii a zasmiali sme sa náhode. Deň jeho narodenín bol rovnaký  s dňom narodenia môjho manžela. Potom nám predstavil starého pána ako jeho priateľa, ktorý napriek tomu, že mal 80 rokov, prednedávnom mu ešte robil okná do jeho reštaurácie.

- A prečo ste sa rozhodli bývať tu na Slovensku a nie v Nemecku? nedala som mu pokoj.

- To je celý román! zvolal majiteľ, lebo isto tú históriu počul pravdepodobne niekoľkokrát.

Starký si zamiešal nahlas kávu, uchlipol z nej a začal rozprávať lámaným slovensko-nemeckým jazykom. Jeho reč bola pre mňa v tú chvíľu krásna a milá, lebo životné príbehy som mala zo všetkého najradšej.

- Prečo som tu? Priviedla ma sem láska k mojej Adél, začal rozprávať svoj príbeh. Býval som v Nemecku v dedinke... Písal sa rok 1945 a ja som vtedy, ako každý iný, veril Hitlerovi. Prišli sme bojovať na Slovensko a dostali sme sa do jednej z vašich dedín, kde mi padla do oka  Adél. Pochádzala zo skromnej veriacej rodiny s dobrými vlastnosťami. Keď prišiel rozkaz ustúpiť, povedal som jej: - Po vojne si prídem po teba.

Onedlho som sa dostal do zajatia ku Rusom spolu s mojím najlepším kamarátom z našej dediny. Život tu bol strašný. Každý deň sa niekto obesil sám dobrovoľne, lebo nešiel vydržať tú hrôzu. Raz prišiel medzi nás perfektne nemecky hovoriaci človek a navrhol nám, aby sme sa rozhodli, kto chce ísť na práce do poľnohospodárstva, a kto chce ostať. Veľa zajatcov sa prihlásilo, lebo sedieť len tak a nič nerobiť bolo pre nás tiež ťažké, keďže sme boli na tom psychicky veľmi zle. Celú noc som rozmýšľal, čo mám urobiť. Do hlavy mi nešla tá perfektná nemčina. Čosi mi navrávalo, aby som ostal. Na druhý deň prišli po tých, čo sa rozhodli. Prihlásil sa aj môj kamarát. Prehováral som ho a varoval: - Nechoď! Pozri sa na tie vagóny! Vôbec sa mi nepáči byť z vonkajšej strany zavretý a potom ten, čo hovorí tou čistou nemčinou sa mi tiež nepozdáva.

- Hans, ja idem, lebo to tu nevydržím,- nedal sa prehovoriť. A tak sme sa rozlúčili. Pri lúčení som mal pocit, že sa už nestretneme.

Za dosť dramatických okolností, ktoré nám podrobne popísal náš nový známy, sa mu podarilo ujsť z ruského zajatia, lebo cítil, že keby tam ostal dlhšie, zastrelili by ho, keďže sa neprihlásil „do poľnohospodárstva." Opísal nám skutočne detailne svoju cestu pešo domov. Stretal ľudí, ktorí mu pomáhali prežiť tým, že mu dali trošku jedla. Celé rozprávanie bolo veľmi pôsobivé a dojímavé, no keby som to mala opísať podľa toho, čo som si zapamätala, možno by som všetko nepodala s takým krásnym citom, s akým rozprával a skutočnosť by som možno poprekrúcala. V pamäti mi utkvelo, že do svojho rodiska sa chcel dostať cez Poľsko, lebo cesta cez Česko bola síce kratšia, ale vtedy nebezpečnejšia. Spomínam, že pri spomienkach stihol vypiť jednu kávu a objednal si druhú. Keď ju dostal pred seba, opäť ju pomiešal, tentoraz ešte hlasnejšie  a energickejšie. Z tohto úkonu som cítila, že sa veľmi živo vrátil do minulosti. Bolo na ňom vidno isté rozrušenie, akoby všetko prežíval práve teraz.  Zahľadel sa do diaľky a pokračoval v rozprávaní:

- Mnohí mi dali aj to, čo som nepotreboval - cigarety. A tie mi pomohli, aby som  sa dostal ďalej. Raz, keď som bol so svojimi silami úplne na dne,  počul som v rozhovore jednu z dvoch žien povedať: -  Neviem, čo by som dala za jednu cigaretu!

Vytiahol som pre mňa tri nepotrebné cigarety a ponúkol som ju. Ona ich s vďačnosťou zobrala a pomohla mi dostať sa na loď, a tak prejsť trasu, ktorú som nemohol zvládnuť pešou chôdzou. Zanedlho ma však chytili a posadili do basy, lebo som nemal doklady, no opäť sa mi podarilo ujsť. Ocitol som sa konečne v mojom kraji, kde mi bolo všetko známe, ale aj tak som si musel dávať pozor, lebo všade boli americkí vojaci. Cez deň som prespával, kde sa dalo a v noci som kráčal a tešil sa zo svojho rodného kraja. Čoskoro som prišiel do rodnej obce, ktorej zem pri príchode kropili moje slzy. Plakal som od šťastia, že som konečne doma. Plakal som, keď som sa zvítal s mojou matkou, neveriac, že žijem. Doma som sa cítil bezpečne, ale aj tak ma zavreli, lebo doklady som nemal v poriadku. Za niekoľko dní ma prepustili, lebo som si vymyslel historku, ktorá bola založená sčasti na pravde a sčasti na klamstve, len aby som mal konečne pokoj. Dostal som nejaký doklad a mohol som sa zamestnať. Spomínam si, že som nemal topánky. Chodil som bosý, lebo tie predtým som zodral na mojich cestách domov. Raz som sa priblížil ku odpočívajúcim Američanom, ktorí tvrdo spali v sieťach medzi stromami. Pod nimi odpočívali aj ich krásne naleštené topánky. Nemal som inú možnosť získania topánok, a tak som si ich ukradol. My by sme dostali za to, že nám ukradli niečo z uniformy aj smrť, no Američanom sa nič nestalo.

Zamestnal  som sa ako stolár pre istú firmu. Okrem toho, že som tam vyrábal všetko, čo bolo v tej dobe potrebné, chodieval som nakupovať, keď bolo niečo treba. Po nejakom čase som bol  poverený nákupom nejakého materiálu v Lipsku. Práve v tom období som dostal list od mojej Adél. Odpísal som jej, že v blízkej dobe budem cestovať pracovne do Lipska, a že by sme sa mohli  stretnúť na hranici. Dohodli sme si miesto a čas. Prišiel som tam a čakal. Aj keď bolo po vojne, každý bol podozrivý, ak sa ponevieral okolo hraníc.  Každého neustále preverovali. A nielen tam, ale aj v mestách a dedinách. A tak ma znovu chytili a posadili do basy. Darmo som vysvetľoval, kto som, ukazoval doklad, ba aj list od Adél, pre komunistov som bol špión. Trvalo niekoľko dní, kým si overili moju totožnosť a potom ma predsa prepustili. Vrátil som sa domov a napísal som Adél, prečo neprišla. Onedlho prišla odpoveď: - Ja som prišla, ale tam na hraniciach ma  zavreli do basy!

Táto odpoveď bola rozhodujúcou pre môj životný osud. Mal som pár korún, ale to mi nestačilo na cestu. Kúpil som si lístok na vlak po hranice a od hraníc som sa rozhodol ísť peši a pokúsiť sa predať moje hodinky, aby som získal ďalšie peniaze na cestu, čo sa mi aj podarilo. Predal som ich za 1 500 Kčs. Avšak nestačil som prísť na najbližšiu železničnú stanicu a už ma chytili Česi. Opäť som bol v base. Opäť ma preverovali. Zas som bol špión. Bol tam však nejaký človek, ktorý mi uveril, keď si prečítal list od mojej Adél, zľutoval sa nado mnou a pustil ma. Kúpil som si lístok a nedočkavo som čakal, kedy objímem moju milovanú. Po príchode do R... som sa vybral  cez lúky a polia a nemal som chuť na nič sa nikoho opytovať, lebo som sa bál, že ma znovu zavrú, ak  budem hovoriť nemčinou.  Keď som šiel už dosť dlho, stretol som človeka, ktorému som povedal len jedno slovíčko. Bolo to meno obce, v ktorej bývala moja Adél. On mi ukázal smer a ja som konečne prišiel tam, kde som chcel. Našiel som dom mojej drahej a po zvítaní jej hovorím: - Zbaľ sa a poď so mnou!

No Adél nechcela. Chcela, aby som ostal ja. Dohodli sme sa, že ostanem niekoľko dní a rozhodneme sa. Musela ma však ísť zahlásiť na úrad, aby som u nich nebol na čierno. Za pár hodín som však sedel v base, lebo som bol podozrivý. Tu som sa rozhodol, že ostanem. Adél vysvetľovala komisárovi, prečo som prišiel a ten ju vtedy upokojil slovami, ktoré som sa dozvedel až neskôr: - Neboj sa ty nič! Určite ho prepustíme. Poznal som Slovákov, ktorí utekajú odtiaľto, ale Nemca, ktorý by prišiel na Slovensko a chcel by tu bývať, som ešte nevidel.

A naozaj! Zanedlho ma prepustili a my sme sa s Adél mohli konečne zosobášiť. Nuž tak som tu ostal bývať a žiť.

- A nie je vám clivo za vašou rodnou dedinou? kladiem svoje otázky ďalej.

- Som už starý, mám 80 rokov a pre mňa je rodný kraj tu rovnako ako tam. Tu mám svojich blízkych - manželku, syna, o ktorých sa môžem oprieť v chorobe, starobe i v nešťastí. Tam mám priateľov, ktorých navštevujem. Aj teraz uvažujem ísť do Nemecka, ale neviem či zvládnem cestu autom, lebo volant udržať v rukách na takej dlhej ceste už nie je pre mňa maličkosť.

- A dozvedeli ste sa, čo sa stalo s vaším priateľom, ktorý odišiel na poľnohospodárske práce? opýtal sa môj manžel.

- Pravdaže som sa dozvedel. Po niekoľkých rokoch po vojne tvrdej práce v baniach na Sibíri sa vrátil domov a o rok na to zomrel. Prišiel akýsi napuchnutý, plný vody, či čoho. Ťažký život v neľudských podmienkach ho úplne zničil. A ten, čo vedel tak perfekt po nemecky bol žid. Bol som rád, že mi moje „ja" správne poradilo, -poznamenal starký.

Potom zamiešal svoj pohár kávy a dopil ho aj so „spodkom."  Zahľadela som sa do jeho zaslzených očí, ktoré sa zvlhčovali počas rozprávania rovnako s mojimi. Bol to skutočne zvláštny človek. Napriek svojmu obyčajnému oblečeniu pôsobil dojmom energickosti, nemeckej precíznosti a šarmantnosti.

- Platím!, zvolal, a dodal: -A  prosím si ešte čokoládu  pre moju Adél! Povedal to tak krásne a galantne, že som si predstavila jeho Adél ako jej ju podáva a pritom veľmi nežne objíma. Vysypal všetky drobné zo svojej kľúčenky, zaplatil, vstal, rozlúčil sa s nami, my sme sa mu poďakovali za krásny príbeh a dvere sa za ním zavreli. S akousi nostalgiou som dopila kávu, ktorú som zabudla piť aj s mojím manželom.

S úžasom som sa započúvala do zvuku odchádzajúceho auta. Sedel v ňom veľmi obdivuhodný človek. Túžila som mu vzdať úctu, ale nevedela by som ju vyjadriť slovami. A vlastne, bol už ďaleko.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kto z daňových zmien získa viac a odkedy? Pozrite si prehľad

Zmení sa daň z príjmov 
aj nezdaniteľné minimum.

Kým nerobil hudbu, topil sa. Raper Dave vyhral ceny Mercury

Albumom Psychodrama mení britský rap.


Už ste čítali?