Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom

Autor: Karolína Olšavská | 5.9.2009 o 21:25 | (upravené 21.3.2012 o 8:50) Karma článku: 7,93 | Prečítané:  2093x

Nikdy som si nepomyslela, že učiť sa môžeme aj od detí. V začiatkoch mojej učiteľskej dráhy v materskej škole som mala názor, že učiť môžem len ja deti. Ale nie je to pravda. Deti sú také úžasné bytosti, že veľa sa môžeme učiť od nich my dospelí.

Istý čas sme mali v materskej škole chlapčeka mentálne retardovaného. Povedzme, že sa volal Danko. Prišiel k nám ako 3-  ročný a mal veľký problém. Deti ho nejako nechceli prijať medzi seba. Začal sa cítiť sám  a napriek tomu, že som  občas venovala v ranných hrách čas len jemu, sledujúc jedným očkom ostatných, necítil sa so mnou ako so seberovnou. Potreboval človiečika, ako sa povie, k sebe. Danko začal byť agresívny. Svoju pozornosť začal upútavať tým, že prišiel k dieťaťu a udrel ho. Nikomu sa to nepozdávalo. Ani mne a keď už agresivita nemala konca, veru som mu aj po zadku „capku" dala, lebo už sa aj rodičia ostatných detí začali sťažovať. Pravdaže ma to mrzelo, nuž som si povedala  že milého Danka idem trošku popozorovať ako sa vlastne hrá. Trošku som sa s ním pohrala ja, kým vydržal a potom sa rozbehol po triede. Zastal, zahľadel sa na jedno dievčatko v jeho veku. Niečo sa mu v myšlienkach odohralo. Pristúpil k nej a silno ju udrel. Ninka sa otočila a úder mu nevrátila. Len sa na neho pozrela a usmiala sa naň. Danko sa začudovane na ňu pozrel, usmial sa tiež a začali sa spolu hrať. Vtedy sa mi vybavila fráza z biblie: Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom.

Aké jedinečné bolo pozorovať potom ďalej tieto deti! Danko každé ráno čakal na Ninku a nechcel sa začať hrať,  pokým neprišla. Nosil jej všelijaké dobroty a vždy sa s ňou rozdelil napoly. Po jeho agresivite nebolo ani stopy. Ninka si ho vedela zastať pred ostatnými a keďže bola v kolektíve obľúbená, aj Danko, hoci bol postihnutý mentálne, prestal byť vnímaný inakšie.

Prešli 3 roky a prišiel čas rozlúčiť sa. Na rozlúčkovom večierku spolu vystupovali, dopĺňali sa a keď sme sa objímali navzájom, Danko pristúpil k Ninke  a objal ju. Držal ju okolo pliec a slzy sa mu rinuli lícami. Ninku ťažko púšťal zo svojho zovretia. Aj jej sa zaleskli slzy v očkách, ale pozrela sa mu do očí a šibalsky sa na neho usmiala. Akoby mu chcela povedať: Neplač, veď pôjdeme  do školy a tam budeme spolu...

Danko a Ninka už dávno nie sú deti a žijú si svoj život, no mne sa prišlo poučiť z ich príbehu. Keď som sa dostala do domova dôchodcov a stretla som sa s agresívnymi starčekmi spomenula som si na Ninkinu reakciu. Skúsila som ju zopakovať. A čuduj sa svete, úsmev i pohladenie zabralo, napriek tomu, že som dostala najprv úder...

Vďaka vám Danko a Ninka. Boli ste pre mňa veľkí učitelia...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?