Zostať (s) človekom

Autor: Karolína Olšavská | 13.12.2016 o 17:30 | Karma článku: 7,46 | Prečítané:  562x

Kniha „Zostať človekom“ od Ivany Pajankovej vo mne zarezonovala. Nie je to vyhľadávané čítanie pre každého, lebo málokto z mladých myslí na smrť, chce sa s ňou zaoberať, lebo oni chcú jednoducho žiť.

Škoda ale, že ten život tak veľmi rýchlo beží. Ja som mala ešte nedávno 18 a dnes už mám po 60-ke. :-) Neskutočne rýchlo preletelo všetko a viem, že aj ten koniec,  o ktorom píše autorka, príde rýchlo.

Píše o jej matke, ktorá bola 10 rokov vo vegetatívnej kóme, o jej pocitoch ako znášala návštevy a ako sa rozhodla pre prácu pri nej v liečebni dlhodobo chorých a zomierajúcich, aby „nemusela za ňou chodiť“.

Čitatelia, ktorí majú problémy s opatrovaním svojich rodičov, prípadne ich majú v domove dôchodcov, si v knihe môžu nájsť návod, ako sa správať, ale aj ako znášať trápenie a bolesti s nimi, ako pomôcť personálu, ktorého je málo na počet ľudí v zariadení.

Dozvedia sa ako sa cítia pacienti, o čom hovoria, ako sa zmierujú , či nezmierujú so smrťou , čo všetko obnáša práca sanitárky – ošetrovateľky, ako vzájomne bojujú so zasahovaním do intimity, ako nerobiť chyby pri diagnóze Alzheimer, o pokore, o tom ako je možné vydržať rôzne hraničné situácie, ale aj o tom ako sa ľahko môžu stať z nás bezdomovci, či z jedného dňa na druhý, postihnutí na trvalo.

Popisuje ako prebieha nový rok v liečebni a prečo sa rozhodla pre túto prácu. Zažíva tam aj úsmevné príbehy, ktoré sú vlastne také tragikomické, ako ich prináša život. Ani v hospici, ktorý je obyčajne poslednou stanicou sa nesmie stratiť úsmev, ináč by túto prácu nemohli robiť ani tí, ktorí sa pre ňu rozhodli.

Ja osobne, som praxovala v podobnom zariadení, ale keď som sa rozhodovala, kde budem svoju prax využívať, nebolo to toto miesto. Nebola  som dostatočne silná na takúto prácu. Ja som sa rozhodla pre prácu s jedným človekom, maximálne dvomi, keďže som pracovala najprv ako učiteľka materskej školy, kde sa o individuálnej práci s deťmi  (samozrejme v skupine) len hovorilo celé roky, no a v preplnených triedach, to nebolo uskutočniteľné.

Pri vysokých počtoch  ako aj v triedach s deťmi, tak aj v domovoch sociálnych služieb je nemožné vnímať každú jednotlivú dušu človiečika, či človeka, je nemožné dať im to, čo by potrebovali skutočne. Nie je jednoducho na to čas. Všetko tam musí bežať ako na páse. A to sa mi nepáči.

Prostredie domova, či liečebne je v našej spoločnosti možno povedať tabu, lebo čo môže byť krásne na pomalom odchádzaní a zomieraní? Ja by som odporúčala niekomu z kompetentných natočiť film (dotovaný politikmi, starajúcich sa najmä o svoje a rodinné zabezpečenie na celé generácie dopredu)  na námet tejto knihy, lebo len vtedy, keby sme ho videli väčšina, boli by ľudia k sebe možno aspoň trošku empatickejší a opatrnejší voči budúcnosti každého z nás.

Prečo musia končiť ľudia v DSS , v liečebni, nemocnici, hospici a nemôžu si zaplatiť 24- hodinovú opatrovateľku doma, ako je to v Rakúsku, či iných štátoch, kde ľudia majú zo svojich zárobkov nasporené sumy na dožitie a majú ešte podľa stupňa postihu oveľa vyššiu podporu od štátu ako u nás, nie je ťažké sa domyslieť.

No poznám na Slovensku aj také prípady, čo peniaze mali, za živa rozdali deťom a nakoniec sa nemal kto o nich postarať a oni skončili, napriek nádeji, v domove dôchodcov.
Z príbehu o bankárovi je možné dozvedieť sa,  ako si zariadiť bezpečnú starobu a nepchať peniaze do pančuchy doma.

Príbehy o ľuďoch s rôznymi povolaniami hovoria o tom, ako sa staroba aj smrť dotýka rovnako každého, či je to lekár, ošetrovateľ, záchranár, gynekologička, dramaturgička, básnik, pilot, či bankár – všetci môžu skončiť v domove sociálnych služieb.

Autorka spomína v knihe  strašidielka videné pacientmi. Táto časť mi pripomenula  dvoch klientov na rôznych miestach, čo vídavali tesne pred smrťou malé dievčatko. Pýtali sa ma, či ho vidím aj ja a keď som im povedala, že nie, opýtali sa ma, či im verím. Verila som im. Onedlho umreli.

Skláňam sa  pred autorkou, ktorá dokázala svojou láskou správať sa ľudsky, že si dokázala získavať aj tých „zlých“ pacientov, že zostala aj ona človekom pri jej náročnej práci.

Ak si myslíte, že potrebujete svojho blízkeho na jeho sklonku života viac pochopiť, prečítajte si túto knihu a vedzte, že sa vám otvoria oči, lebo ani naše návštevy blízkych v ich domácom prostredí nemusia znamenať vždy, že im prinášame to pravé orechové, že im splníme to, po čom oni tak veľmi túžia. Často nám všetko dôjde až po ich smrti, kedy je už naozaj neskoro.

Pekná a dôležitá myšlienka z knihy:

„Hlavne si pestujme vzťahy medzi sebou. Každý niekoho potrebuje. Potrebujeme sa.“

A ja dodám: Najmä v rodinách.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Aj Bratislava má svoju Hlávkovú. Za kritiku parkovania referentku čakala šikana

Čím viac Zuzana Aufrichtová upozorňovala na chyby v návrhu parkovacej politiky, tým viac problémov v práci mala.

SVET

Trump pokračuje v kampani. Útočí, rozdeľuje a izoluje

Prvý Trumpov prejav vo funkcii prezidenta sa podobal na tie, ktoré prednášal ešte pred voľbami.


Už ste čítali?