O živote, chorobe, smrti, odchodoch, ale aj o nádeji

Autor: Karolína Olšavská | 8.2.2014 o 0:00 | (upravené 8.2.2014 o 17:15) Karma článku: 9,64 | Prečítané:  1381x

Bola polnoc. Mária sa podchvíľou vydávala na prieskum po dome a ukladala starkú - jej svokru do postele. Perinu perfekcionisticky hladkala pri jej ukladaní. O pol hodinu behala polonahá chodbou a vykrikovala Máriine  meno, ktorá práve narýchlo uložila zadriemané dieťa do postieľky. A tak ju bežala uložiť opäť pod perinu. Poutierala dlážku medzi jej izbou a kúpeľňou od moču, vyzula si mokré ponožky.

Kým sa obriadila, dieťa opäť zakvílilo a v svokrinej izbe videla znovu zasvietené. Uprednostnila dieťa. Pätnásť minút mu hladkala chrbátik, nakojila, uložila ho pod prikrývku a s vážnou tvárou pohrozila prstom: - A teraz už spať! Lebo bude po ritke! Jasné?
Malý zázrak sa zakuklil pod perinku a zarehotal sa. Tak sladko...

Kým prišla do svokrinej izby, tá mala zas pyžamo vyzlečené. Hľadala pančuchy, sukňu a sveter, ktoré jej Mária stihla ukryť do bielizníka na chodbe. Nanovo začínala proces ukladania do postele. Starká sa zvíjala v zúfalstve a kričala:

- Nechcem! Nechaj ma! Ja idem domov! Ja už chcem ísť domov! Ja tu neostanem!

Pomaly sa prebojovali do pyžama a pod perinu.

- Vidíš? Toto je tvoja izba, fotky tvojich blízkych. Vidíš? prihovára sa jej nevesta.

- Ale ja chcem ísť tam, kde som bývala. Ku sestrám (pochádza z 8-mich súrodencov a z nich ostali 2 najmladší, s ktorými starká mala len povrchný vzťah).

Čo jej povedať? Poslať ju na cintorín?

- A zajtra už pôjdem domov? opýtala sa, ako dieťa, ktoré rodičia nechali v detskom domove.

- Samozrejme, Raffaella, zajtra už budeš doma. Teraz už spi, mysli na niečo pekné. Na oslavy s Angelinou, tú si mala rada,- upokojuje ju Mária.

Bolo pol piatej... už 2 hodiny pozerala do stropu a ukladala starkú do postele. Dokola. Tá prišla aj do detskej izby, zapla svetlo a vykrikovala zlostne: - Ani tu niet nikoho! - nevidiac Máriinu dcérku v posteli. Obzerala si veci, otvorila skrine, vyťahovala oblečenie... Manžel zatínal päste a vyhrážal sa domovom dôchodcov. Zbytočne. Nič také nebude.

Hľadiac do stropu si uvedomila, že v dnešnom ešte temnom ráne je niečo zvláštne. Započúvala sa a zrazu si uvedomila, že je koniec po dvoch týždňoch neutíchajúcim dažďom.

Neprší! Je úplné ticho tam vonku. Ani len jemný klepot, blinkanie, čurkanie v odkvapoch, vietor nefučí... snáď to vydrží.

Mária mala sen. Bola v ňom sama na kľukatej ceste nad strmým zrázom, na cestu padali kamene zo stredovekého hradu akoby následkom zemetrasenia. Nemala strach.
Ako symbolika jej budúcnosti to vyznievalo fajn.

Možno som ako blázon, ale... mňa vlastne baví neustále niečo riešiť a vystavovať sa problémom,- uvedomila si. Život by bol nuda, keby som ho mala iba žiť a sledovať západy slnka, vytrhávať buriny baobabov a hádať sa s ružou. A tak si predstavujem aj všetky možné „balvany" padajúce mi na hlavu, ktorým sa treba vyhnúť,- pokračovala v úvahe.

O deviatej ráno našla starkú  spokojne spať. Vďakabohu v posteli, lebo posledný týždeň  ju našla 4 razy na dlážke studenú ako cencúľ. Keď otvorí oči, Mária jej vidí na tvári pocity človeka, ktorý sa zobúdza na úplne neznámom mieste a premýšľa, čo tu vlastne robí. A komu patrí tvár, čo sa jej prihovára?  Nespoznáva ju.

-Taký prízvuk z východnej Európy...To bude taká, čo slúži,- hundre si.

Nepamätá si, že balagovala do piatej po dome, že búchala dvermi.

- Ja? - pýta sa zhnusene nad ich lžami.

Mária počúva Breinera,  „tancuje" s metlou... "krátky" so studenými rukami žuje chlieb natretý syrom. Natretú syrom má už aj tvár i košieľku. Opakuje vždy posledné slovo vety, ktorú počuje.

- Dnes veľmi prší, nepôjdeš von, - povie starká.

- Von.

- Veď ti hovorím, že prší! Nemôžeš ísť von.

- Von.

- Už čuš, mama ťa ne-pus-tí.

- Pus-tí. (dvojslabičné sa opakujú ľahšie...)

- Nepustí! Lebo ťa uchytí vietor. Zmokneš a zomrieš.

- Zomrieš.

- Ja? Ja budem doma. Zomrieš ty!

- Ty.

A to už treba zasiahnuť, lebo starkej začína stúpať tlak a chytá do ruky palicu na to „decko protivné".

Mária zavolala lekárovi, zhodnotil, že z poisťovne nedostanú posteľ s ohrádkou, lebo starká na to nemá diagnózu. Vysvetľovala mu, že posledné noci došlo k niekoľkým pádom, hlavu má dobitú, zadok celý čierny.

- Nechcem čakať kým si zlomí nohu... nemôžem spať pri nej, keď ma potrebuje aj malý syn,- oponuje lekárovi.

- Nemá na to diagnózu. Musíte ísť na geriatriu...

- Áno, máme termín na december 2014...

Máriin manžel zašiel teda za stolárom, ale dohadujúc sa s jeho ženou o latách, čo pribije k posteli, navrhla mu, že im dá posteľ, čo spravili pre jej otca Gepeho, ktorý umrel pár dni po Pasque. On bol dlho fyzicky na tom tak dobre, že z postele od poisťovne zvládal aj utekať, vyliezať von. Ale pre starkú bude super bezpečná, keďže je s vyťahovacou zábranou.

Poobede prišiel Antonio - Raffaellin prvý syn. Vidno že sa začína zamýšľať a vidí, že mama odchádza. Že sa na nohách ledva udrží (už necvičí). Že zlostne vykrikuje (lieky na upokojenie nezaberajú,  a tak nič nedostáva). Ešte pred nedávnom Mária dokázala zo situácie pochopiť o čom hovorí, čo sa jej vracia z pamäti, koho spomína, ale posledné týždne už neexistovala žiadna niť ich rozhovorov. Hovorila na ňu hlasno, tvárou v tvár: - Raffaella, pozri kto ťa prišiel navštíviť, Antonio!

A ona jej na to:  - Vo Venezii ich našli?

Antonio vzal Máriinho synčeka na ruky, potešil sa s ním. Doniesol im preskenované starodávne fotky z obdobia po druhej svetovej.

Všetci chlapi z dediny čo robili na šľachtickom dvore sa odfotili s padrónom na schodoch. Manželov starý otec sedí priamo za ním. Na ďalšej fotke je zachytené farárovo požehnávanie strojom - pred kostol doviezli všetky traktory z okolia,  voľajaký chlap nemal traktorík, tak si doniesol aspoň fúrik. :-)

kastiel1_res.jpg

 

blahorecenie_res.jpg

 

Také milé historky... ale nebolo času sa veľmi zhovárať. Bolo treba obriadiť starkú, zmontovať posteľ, odniesť tú starú manželskú... a tak  sa museli obracať.

****

Mária má úžasné sliepky. Každý deň jej nosia vajíčka. Stále má 3 - 4. A tak robí domáce cestoviny, koláčiky, občas zanesie susedom. Našla výborný recept na koláč s čokoládovými kúskami a lupla tam aj brusnice od sestry. Bolo to také „mňam", že by sa hneď išla pochváliť Pasque - hoci na tie jej parádne koláče, čo posielala chlapom k zabíjačke, robiť konkurenciu nemohla. A tak vyslala jej "chlapcov", nech zanesú kus koláča aspoň starému Dáriovi, ktorý má slabé priedušky, vonku nechodí a poteší sa každej návšteve. Glajchne aspoň jemu. Na jeho Pasquu sa nedá zabudnúť. Ešte stále ju vidí v okne, ako na ňu máva, naširoko sa usmieva.

Mária si uvedomila, ako sa jej vytrácajú ľudia z jej blízkosti.

Ghislan pochádzajúca z Maroka v nedeľu zbalila dve deti (13 a 16 ročné) a šli do Francie. Musia si odskúšať školu, zapísať sa do vyhovujúceho ročníka. Ona sa poobzerá po práci a jej muž ostal ešte tu...
Človek sa zamýšľa nad tým, ako nás peniaze nútia opúšťať rodinu, priateľov, domov. Jedna rodina s dvomi deťmi odišla do Anglicka. Druhá s dvomi dcérami ide do Ameriky. A z malej poloprázdnej dedinky čo ostane?

Pripomínalo jej  to obdobie vysťahovalectva, keď ľudia odchádzali za prácou do Ameriky.
V priebehu 2 mesiacov zomreli na ich (jedinej) ulici traja starkí, tak sa nemusela ani obávať, že sa s dakým stretne.

Mária prijímala život taký, aký sa jej dostal. Pasqua bola pre ňu ohromným vzorom - keď na vlastnú rakovinu povedala - toto sa mi dostalo, toto si nesiem. Pokojná, vyrovnaná múdra, s jasnou mysľou do samého konca. A usmiata, napriek bolesti.
Chcelo to guráž, nesťažovať sa, nelamentovať, postaviť sa zoči-voči veciam... Aj tak si pramálo pomôže človek sťažovaním sa. Môže len konštatovať - TOTO ŽIJEM.

Trochu jej ale zovrelo srdce pomysliac si na Ghislan odídenú do Francie.

Priatelia nie sú za každým rohom a z tých málo vzťahov, čo tu mám, bol ten s ňou najintenzívnejší. A už je fuč. A aj to je teda smútenie skôr nad samou sebou. Egoistické... lebo človek, keď sa rozhodne, vie PREČO. Vie, čo ho núti meniť veci. Netreba ľutovať človeka, čo ide v ústrety vízii lepšieho života a bude rásť za prekonanými prekážkami. Bude stretať nových ľudí, bude rozširovať svoje obzory. Bude spoznávať nový svet, novú kultúru, veď to je všetko obohacujúce, veľké. Mne môže byt ľúto len mňa, že tu ostávam ...

Máriu upokojovalo vedomie, že život plynie. Že nič nie je navždy. A tiež zvedavosť... a provokujúca otázka: Koľko sme schopní uniesť?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?