Keď je niekto trošku iný alebo Šikana vo vlaku

Autor: Karolína Olšavská | 21.6.2013 o 0:20 | (upravené 21.6.2013 o 0:37) Karma článku: 12,07 | Prečítané:  2343x

A opäť som sa náhlila na rýchlik. Vystúpila som z taxíka pre opatrovateľky a šla kúpiť ako vždy, miestenku. Poučila som sa. Ak idem bez nej, riskujem, že ma niekto vyhodí z miesta a ja budem stáť, prípadne sa predierať vlakom. Napriek tomu, že si kúpim miestenku, obyčajne si sadám na iné miesto, ale snažím sa, aby bolo v blízkosti mojej miestenky. Robím tak preto, že niekedy si nájdem iné miesto, pre mňa vhodnejšie, a práve je bez upozornenia o miestenke. Rozhliadla som sa po vagóne a zbadala som všade po tri miesta označené - všetky od Trenčína po Púchov, ale zatiaľ voľné. Sem prídu určite nejaké deti z nejakého výletu - pomyslela som si. Sadla som si teda na voľné miesto vo štvorke.

Mladí hazardériMladí hazardériKO

 

V Trenčíne skutočne nastúpili deti s učiteľmi. Jeden z nich vyzýval deti, aby si posadali na čísla sedačiek, ktoré vyvolával. Veľa ľudí muselo vstať a odísť, aby sa mohli usadiť, napriek tomu, že sadajúce boli deti a oni dospelí. Miestenky sú miestenky.  Bola som zvedavá, ktoré deti si sadnú ku mne. Ku oknu si sadol z mojej strany chlapec so živými očkami a oproti nemu pomerne malé dievča so sebavedomým pohľadom a správaním tínedžerky.

Oproti mne si sadla, v porovnaní s týmito dvomi, o polovicu väčšie dievča, čo sa týka výšky, ale aj váhy. Jej tvár bola pekná, súmerná, zdobili ju krásne kučeravé vlásky spletené do mohutného vrkoča. Bola živšia, neustále sa vrtela, chcela na seba upozorniť. Tí dvaja ju podchvíľou napomínali:- Verona, daj pokoj! Verona, nerob! Verona, nechaj to!

Veronika sa ich pýtala, kedy prídu do Púchova. Podsunula som jej cestovný plánik a ukázala som jej čas. Potom som jej vysvetlila odkiaľ pokiaľ prejde vlak, keď príde čas a oni budú vystupovať. Cítila sa byť preto veľmi dôležitá a chcela tú informáciu posunúť aj našim spolusediacim. Ale sebavedomá dievčinka jej odvrkla: - Mňa to nezaujíma!
Ale vzápätí jej vytrhla plán cesty z ruky a začali hľadieť naň spolu s oproti sediacim chlapcom. - Ešte máme čas hodinu,- zhodnotila a dodala: - Poďme si zahrať karty.

Veronika sa chcela zahrať tiež, ale do partie veru nebola prijatá. „Sebavedomá" na ňu zagánila, a tak sa len tak prizerala.

- Čo pozeráš, Verona! Nepozeraj! - začula som z úst  našej prísediacej.

- Veronika je vaša nepriateľka? opýtala som sa zvedavo.

- Áno, je naša nepriateľka,- potvrdila mi akosi pritvrdo.

- A vy ste spolužiaci? čudovala som sa.

- Áno, my sme spolužiaci. My chodíme do jednej triedy,- dodala ešte.
- Fíha, to ja som si myslela, že v triede sú spolužiaci ako jedna rodina. A v rodine by nepriatelia nemali byť. To ja by som vo vašej triede nechcela byť,- zauvažovala som si nahlas.

Spolužiaci si vytiahli peniaze a začali hrať. Nerozumela som tej hre, ale zazdalo sa mi akoby ju hrali dvaja dospeláci. Karty vykladali, presúvali a odrazu niekto vyhral. V závere všetky peniaze získala „sebavedomá".

DSC05036.JPG

Nahla sa ku Veronike a pošepkala jej: - Opýtaj sa tejto tety, ako sa volá.

Ja som to však začula a opýtala som sa, že prečo sa neopýta sama, ak niečo chce. Nuž otázku položila už nahlas.
- Mne sa zdá, že my dve sa voláme rovnako. Teba volajú Kaja a mňa tiež. Ale neviem, či naše krstné mená sú rovnaké. Ako sa voláš ty? - opýtala som sa.

- Karin,- zaznela jej odpoveď.

- Tak sa nevolám ja.  Skús hádať. Všetci traja sa zapojili do hádania, spomenuli Katarínu, Kláru, ale moje meno neuhádli.

- Volám sa Karolína,- konečne som im prezradila, - ale známi ma volajú Kaja.

Karin neskrývala svoju zvedavosť: - A koľko máte rokov?

- Noóó, ja som už postaršia. Tipni si! - vyzvala som ju. Ona však bola opatrná. Predbehla ju Veronika s tipom - 70. Tak to mi dala!!! Vzápätí sa ozval chlapec vedľa mňa: - Päťdesiat. Usmiala som sa popod fúz kvôli takej lichôtke. A keď som pokrútila hlavou, Karin vykríkla: - Päťdesiatsedem!

- Presne. Karin uhádla si,- pochválila som ju a dodala som: - Ty vieš teda tipovať!

Myslela som, že otázky skončili. Ale dostala som ďalšiu. Karin na mňa významne pozrela, akoby ma chcela do hĺbky prekuknúť a položila mi otázku: - Teta, vy ste spisovateľka?

Zasmiala som sa a povedala: - Nóó, spisovateľka som nie, ale prezradím Ti, že rada píšem.

Odrazu zaznel hlas v amplióne, a my sme sa dozvedeli, že nasleduje stanica Púchov.

Kým však Púchov  prišiel, Veronika bola nedočkavá. Ustavične vstávala do chodbičky, pozerala von oknom raz na jednu stranu, raz na druhú. Z vedľajšej štvorky sa ozývalo: - Verona, sadni si, ešte nevstávaj! Verona, nepozeraj toľko! Verona... Pokrikovali po nej ďalší dvaja spolužiaci. Jeden z nich stihol ešte vytiahnuť umelý guľomet, namieril ho na ňu a stláčal spúšť. Potom prezradil: - Toto som si kúpil na môjho brata. Konečne ho odstrelím a budem mať pokoj. Všetko bude moje!

Nahlas som sa zhrozila a opýtala som sa: - Žeby ten tvoj brat neurobil pre teba nikdy nič dobré? To sa mi veriť nechce. Počuj, a nebude ti to ľúto? Mať brata je fantastická vec.

Tretiak sa zháčil a neodpovedal. Už nestihol. Jeho učiteľ  kázal všetkým pripraviť sa na vystupovanie.

Mne a Karin bolo akosi ľúto, že spoločná cesta netrvala dlhšie. Zazdalo sa mi, že by sme si mali ešte veľa čo povedať. Keď odchádzala, niekoľkokrát sa obzrela smerom ku mne a zamávala mi so šibalským úsmevom...Boli sme si vzájomne sympatické a nemuseli sme si o tom ani povedať.

Verím, že Karin sa zmení a že raz Veroniku začne chrániť. Odkiaľ to viem? Videla som jej to v očiach.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?