Pozornosti z pozornosti alebo Pozornosti z lásky...

Autor: Karolína Olšavská | 10.4.2012 o 8:14 | (upravené 10.4.2012 o 9:39) Karma článku: 9,96 | Prečítané:  764x

...alebo Čomu učíme deti? Keď som začala pracovať ako učiteľka materskej školy za socializmu, stalo sa mi, že keď bol sviatok  MDŽ, prinieslo mi dieťa kávu a bonboniéru. No a toto som ja zo srdca neznášala. Priznám sa, že som v živote v nemocnici nedala nikomu nič podobné a pre mňa tento akt bol cudzí. Nie žeby som nebola vďačná, jednoducho som to nemala v krvi a nevedela som to ani len podať. Napriek tomu som osobne nezažila v nemocniciach zlý prístup počas operácií ani po nich a vždy som sa snažila vyjadriť vďaku slovom, prípadne napísaním pár pochvalných slov do knihy v nemocnici, prípadne neskôr na internet. Mala som pocit, že každý máme svoju prácu zaplatenú svojím platom a pozornosť mi prichodila, akoby môj vzťah k deťom bol kupovaný.

Asi pre tento môj prístup som nemala potrebu dostávať ani ja nejaké pozornosti, okrem kvetu (dnes ani tie nerada dostávam, lebo ich potom vidím umierať), nuž som vysvetlila tomuto dieťaťu, že žiaľ ja si to nevezmem, lebo nemám dôvod a že ho mám rada aj bez darčeka. Na druhý deň mi mamička prišla poriadne vynadať. Bola taká rozčúlená, že som nevedela vydať zo seba ani slovo zo začiatku. Keď sa vykričala, potom som jej vysvetlila  prečo, no vysvetlenie nepomohlo. A mamička mi chcela vrátiť darček, ktorý sme robili spolu s jej dieťaťom - dieťaťom vypestovaná fialka v kvetináčiku so zapichnutým srdiečkom a fotkou dieťaťa.  Nakoniec tak našťastie neurobila. Zmätok v tvári dieťaťa sa mi vryl hlboko do pamäti a na ten „humbuk" som nikdy nezabudla. Odvtedy som si vzala každú bonboniéru. Zažívala som však pri preberaní stále celých 31 rokov nepríjemné pocity, napriek tomu, že som ju vždy rozdelila všetkým deťom. A prinesenú kávu (nie tú spred niekoľkých rokov :-)) som potom varievala na rodičovskom združení rodičom, keď som sa stala riaditeľkou. Ozaj! Mala som fantastických rodičov mojich škôlkárov, rada na nich spomínam. Pri stretnutiach počas škôlkárskych akcií sme boli ako jedna rodina. Rodičia priniesli vždy niečo na spoločný stôl a niekedy sa nám nechcelo ani rozlúčiť. Deti sa hrali v triede a dozor nad nimi sa striedal. Posedenia s nimi ostali pre mňa nezabudnuteľné...

K tomu všetkému som nepotrebovala bonboniéru, kávu ani nič, lebo to najpotrebnejšie som cítila a dostávala  v podobe citu zvanom láska a sympatie.

Nebolo nič úžasnejšie, ako keď ku mne pristúpilo ich dieťa, pritúlilo sa a povedalo: - Ľúbim ťa, teta Kaja. Detské objatia boli nefalšované, nehrané, a veľmi úprimné.

Aj ja som ich ľúbila a aj teraz sa často za nimi obzerám. Vidím dospelé tváre a vedľa nich sa pohybujú detské postavy. Hľadím do ich detských tvárí a vidím detailne ich úsmev, očká a počujem ich detský hlas spred veľa rokov. Kochám sa nimi, usmievam sa a „dospeláci" sa možno čudujú prečo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?