Ľúbila som „zbojníkov“ alebo Deti sú naším zrkadlom

Autor: Karolína Olšavská | 15.3.2012 o 21:59 | (upravené 19.3.2012 o 22:30) Karma článku: 1,47 | Prečítané:  480x

V materskej škole som spoznala deti vystrašené, utiahnuté, jemné, inteligentné, postihnuté, živé, veselé, smutné... Všetky som ľúbila. Veľmi. Aj „zbojníkov". Tých vždy o trošku viac ako ostatných. Ale len o trošku :-)

Spomínam si na dvoch chlapcov - dvojčatá, volali sa Samko a Rudko. Vždy voľačo vyparatili, ale všetko to bolo v rámci normy, mnou odpustiteľné. Obyčajne mi pomohol dohovor za zatvorenými dverami, kde nás deti nevideli. To malo svoju vážnosť. Ak učiteľka odchádza z dohľadu detí tam, kde ich ostatní nevidia, je veľmi dobrá vec. Všetci si myslia, aký ide dostať výprask. Ale za zatvorenými dverami sa udial rýchly pohovor. Všetci čakajú po návrate, aký príde uplakaný, ľutujú ho, ale on sa vracia celkom spokojný. Všetko je v poriadku. Pýtajú sa: - Dostal si?

-Nie,- odpovedá previnilec a všetci sa čudujú, že nedostal.

Jeden z týchto dvojčiat bol super „zbojník". Prečo sa tak vyjadrujem? Lebo skoro  s každým, čo som sa o týchto deťoch rozprávala, čo mal s nimi problémy, mi povedal: - To sú takí zbojníci!

Z množstva príbehov spomeniem dva. Raz sme mali mať rodičovské združenie a ich rodičia neprišli. Na druhý deň som sa ich opýtala, že čo neprišli rodičia. A Samko tak spontánne povedal: - Keď moja mama povedala, že na rodičovskom združení sa rozprávajú iba také „ko....ny"! Počuli to všetky deti, samozrejme a nič sa nedalo vymazať.

- No Samko, ale to je veľmi mrzké slovo. Povedz mamke druhý krát, keď ju budeš také ešte počuť, aby také nehovorila, lebo je to škaredo. A keby sme tu takto rozprávali, deti by sa to naučili, rodičia by sa prišli sťažovať a potom by ti bolo beda. Možno by ti niekto tu prišiel aj gate vyprášiť.

Samko sa trošku zháčil, ale tváril sa akoby nič.

Ďalší zážitok sa uskutočnil vtedy, keď sa pri materskej škole stavalo a dennodenne tam bol veľký buchot. O tom, čo sa vtedy prihodilo, som sa dozvedela až po pol roku, keď sme boli na vychádzke. Rudkov hlas sa rozliehal doširoka-doďaleka. Zastavil nás jeden pán a pýta sa: - Ako sa volá tento chlapec?

- Rudko,- odpovedám mu, lebo to bol známy z dediny. Počujte, ja som tento hlas už počul, ale pri inej príležitosti. Chlapca som však nevidel. Ten hlas sa nedal naozaj nezapamätať.

- A čo ste ho počuli povedať?- opýtala som sa ho.

On ma zavolal bokom a povedal mi: - Raz sme stavali pri vašej škôlke a z otvoreného okna sa ozvalo:

- Počujte, ko..ti, prestaňte už búchať, nemôžeme spať!

No, keď som toto počula, hrozne som sa rozosmiala. Prepáčte mi to, vôbec to nie je na smiech, ale predstava tohto „zbojníka" ako stojí na WC a kričí do okna akoby bol starý chlap, ma neudržala.

Ospravedlnila som teda Rudka pred dotyčným a pokračovali sme ďalej svojou cestou. Vtedy sa mi presne vybavilo, hoci prešlo pol roka odvtedy, že práve som mala ja poobednú službu. Spomenula som si, že sa pýtal práve on na WC. Na cikanie počas spánku sú učiteľky háklivé, lebo vtedy sa môže stať, že po jednom pôjde ďalšie a ďalšie. Ja som to obyčajne urobila tak, že som sa opýtala:- Kto chce ísť ešte cikať? Pôjdem sa pozrieť, či naozaj. No a vtedy sa už nikomu nechcelo len jemu, a tak som mu uverila. Šiel vtedy sám.

Čo napísať na záver? Nuž bola som dokonale poučená. Pomyslela som si: Dieťa je v tom úplne nevinne. Je však úplným zrkadlom niekoho.

A ja som sa dostala k ďalšej zásade.

Zásada č. 4: Dávaj si pozor, lebo dieťa je aj tvojím zrkadlom!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?