Zamyslela som sa vážne nad tým, ako to vlastne so mnou je. Má pravdu dotyčný Štefan, alebo nie? Po zamyslení sa nad sebou a mojou láskou som mu napísala niečo v takom zmysle, že naozaj som zamilovaná, ale nielen do neho, ale aj do celej rodiny. Ich sa jednoducho nedalo nemilovať. A ak niekto myslí na svoju lásku, myslím partnerskú, keď sa človek zamiluje a sníva s otvorenými očami o tom druhom, musím sa priznať, že ja som si tiež snívala. V mojich obrazoch som však nevidela len pána Sturma, ale celú rodinu. Keď som zaspávala, okrem mojej rodiny a všetkých mojich známych som tam videla všetkých členov rodiny Sturmovcov, ba ešte aj susedu. A predstavte si, všetci sme sa usmievali na seba a objímali sa :-).
Uplynulo 5 mesiacov a priznávam sa, že moja zamilovanosť neustala. Priznávam, že ani jeden deň nebol taký, že by som nemyslela na Berlín a ľudí v ňom. Doma som si musela dávať pozor pred manželom, aby som sa neprezradila. Aj tak si všimol, že som neustále myšlienkami niekde inde.
- Nad čím rozmýšľaš stále? Bola jeho častá otázka. -Všimol som si, že si ako vymenená. Nenašla si si ty v tom Berlíne niekoho? Povedz mi, pravdu! -domŕzal.
- Máš pravdu, našla,- znela moja odpoveď. Našla jednu nádhernú rodinu, ktorú som si „adoptovala" bez pomoci úradov. Je to už v poradí druhá rodina. Tú prvú mám už takmer 39 rokov. A vôbec neviem ako idem dokázať bez nich žiť.
Navštevovala som svoju rodinu, tetu v Bratislave, známe, chcela som si vyplniť čas a vymazať z pamäti Berlín, aby som sa netrápila, aby som neprežívala osudy ľudí, ale len čo som ostala sama, už bol Berlín a všetci pred mojimi otvorenými očami...
-Všetko zlé je na niečo dobré, - povedala som si a začala som si uvedomovať, že sa mi otvorila cesta do Rakúska po tom, ako som dostala správu z Nemecka, že rodina sa rozhodla dať pána Sturma do domova (to som sa naplakala! aj tajne aj netajne...).
Pán Boh ma má naozaj rád, hovorím si často, lebo mi spĺňa moje sny. Oslovila som agentúru, ktorá ma už raz aj prijala do Rakúska, potom odmietla pre zlú nemčinu (ešte pred nástupom do Nemecka) a 15.novembra 2011 som od nej dostala prácu. Pracujem na rakúsku živnosť, a tak sa mi sen skutočne vyplnil a ja som sa ocitla pri bielovlasej 85-ročnej babičke vo Völkermarkte, ktorú som vídavala pred spaním. Bola nízka, drobná a mala usmiate oči. A ona jej je navlas podobná. Má nádherné modré oči, prekrásny úsmev a keď sa na ňu pozriem lepšie, vidím kráľovnú Alžbetu - po nemecky Elizabeth. Presne je tak krásne upravená, elegantná.
Bola som zvedavá, či ju budem rovnako ľúbiť ako pána Sturma. Či budem na ňu rovnako myslieť, keď budem doma. A čuduj sa svete. Ja som opäť zaľúbená. Do mojej skupiny ľudí mi pribudla Emilie (vymyslené meno) aj s jej celou rodinou. Má ju na stene vyobrazenú a ja sa denne na nich pozerám a začínam prežívať ich život.
Práve som tu 3. turnus a po dvoch som doma počas dňa myslela na moju Emilie niekoľkokrát. A večer som ju v mysli objímala :-). Aj jej blízkych. Aj tých z Berlína. Aj mojich rodných...
Spomínam si, že keď som pracovala v materskej škole s deťmi, vždy večer som zaspávala s obrazmi týchto detí a zamýšľala som sa, či som im nejako neublížila, a vymýšľala som si ako si vylepšiť s nimi prácu. Aj ich som objímala, pohládzala a tešila sa z usmiatych tvárí...
Nuž, aj by som potrebovala odpoveď na moje otázky:
Je možné ľúbiť tak veľmi deti, dedkov aj babičky? Je možné zažívať pri nich rovnaké pocity? Som závislá na práci, či na nich? A prečo počas myšlienok na nich cítim také horúce teplo v hrudi? A prečo sa mi chce objímať babičku, či dedka najmä keď majú v úmysle sa práve nahnevať, či uraziť? Prečo sa vtedy radšej neurazím aj ja? Veď čo taký dedko, alebo babka! Vôbec to nemusia mať v tej hlave všetko v poriadku!
P.S. Chce sa mi veľmi písať. Neviem však, či neprídem o prácu, lebo hovoriť, či písať o klientoch máme zakázané. Ale povedzte, čo môže byť na tom zlé, keď stretávam samých úžasných ľudí s nádhernými dušami! Nepísať o nich by bol pre mňa hriech. Písať o nich znamená pre mnohých ľudí možno nádej, poznanie, zamyslenie sa a uvedomenie si možností, o ktorých nemali predtým možno ani poňatia...
