Tiež čaká na svoj vlak. Avšak ten vlak je trošku iný. Jeho predposledná stanica je zatiaľ domov dôchodcov, kde sa dostal,  hoci tam sám nechcel. Musel. Jeho tri deti  splodené v neskoršom veku sa nedokázali postarať o neho. Každý začínal žiť práve život so svojimi deťmi, s prácou a so všetkými starosťami tejto uponáhľanej doby. Manželka to vzdala tiež. Keď mala opatrovateľka voľno, musela dvíhať svojho manžela z invalidného vozíka, usádzať ho na toaletu a naopak, prebaľovať ho, kŕmiť a to pri je veku už nebolo ľahko zvládnuteľné. So striedaním opatrovateliek bol vždy nový a nový problém a ona musela znášať veľa povinností a nekonečné množstvo starostí. Posledná opatrovateľka z Rumunska to vzdala po troch dňoch s plačom, že ona to nezvládne. A to bol absolútny koniec.

Ja som bola tiež jednou z piatich opatrovateliek počas 15 mesiacov (strávila som tam 10 mesiacov).Práca s ním mi však robila nekonečnú radosť. Mala som rada jeho aj jeho manželku, no napriek tomu som sa cítila pre ňu ako votrelkyňa. Votrelkyňa, ktorá sa rozťahuje v jej domácnosti, ktorá používa jej kuchyňu, jej riady, dáva si na stôl svoj obrus a prestierania, lebo ten gumený je príliš chladný, dotýka sa na intímnych miestach jej manžela, objíma jej deti i vnúčatá...

A tak sa pán Sturm ocitol v domove dôchodcov...

Keď som tam vchádzala aj s jeho manželkou doobedu, práve raňajkoval, bála som sa tam vojsť. Spomenula som si na domov dôchodcov na Slovensku. Vzduch plný moču a zápachu stolice, vzdychania, tichého náreku...Ale nemala som sa čoho báť. Čakalo ma nádherné prostredie v záhrade, vianočne vyzdobené okná, príjemne pôsobiace prostredie bez štipky zápachu po moči a stolice. Dvere vyzdobené vianočnými ozdobami s tabuľkou bývajúceho, ktorý „víta" každú návštevu.

Mala som smolu. Pán Sturm mal zavreté oči ako mával aj predtým doma v poslednej dobe počas raňajok a nevnímal. Manželka sa k nemu sklonila a povedala: -Hallo, mein Schatz, hier ist Karolina. Sie ist aus der Slowakei hier gekommt. Bitte, öfne deine Augen. (Halo, poklad môj, tu je Karolína. Prišla sem zo Slovenska. Prosím, otvor oči).

Avšak jeho oči sa neotvorili. Keď som sa k nemu sklonila, a pozdravila ho, zabehlo mu trošíčku. Predstava, že by sa mohol zadusiť, mi našepkala vzdialiť sa. Sklonila som sa k nemu a pošepkala som mu do ucha:- Prídem zajtra o pol tretej na kávu a koláčik. Bis dann. Vyšli sme náhlivo na chodbu a ponáhľali sa domov. Cestou som nevydržala udržať obrovskú hrču v hrdle, ktorá nesmierne tlačila...

Po obede som si naplánovala výlet po Berlíne, aby som sa rozlúčila so známymi miestami a potešila sa z prekrásnej vianočnej výzdoby veľkomesta. Blúdila som ulicami mesta, nie však peši, ale na autobuse, lebo sa rozcupital dážď. Občas som vystúpila a nakúpila niečo a zas som vošla do ďalšieho až po Alexanderplatz. Tam som presadla na S-bahn a v duchu som kula plány, že by som pána Sturma mohla navštíviť ešte dnes večer. Spomenula som si na čas večer. Vždy bol veľmi živý a veľmi vnímavý. Dokázal sledovať televíziu aj do polnoci.

Aj som ho navštívila. Presne o 19.45 vychádzala s ním sestrička z jedálne, rovno do mojej náruče. Predstavila som sa a poprosila, či by som nemohla s pánom Sturmom stráviť aspoň 10 minút. Dovolila mi- štvrťhodinku.

-Ako sa máte?- opýtala som sa ho pristaviac invalidný vozík v jeho izbe.

-Zle,- odvetil.

-Máte bolesti?- pátrala som po dôvode.

-Nie,- odvetil.

- Zajtra prídem na hodinku. A potom budem cestovať domov. Bude to dobre?

-Zle!- pokračoval jednoslovnými odpoveďami.

-Prečo?- nedala som mu pokoj.

-Chcem 4 hodiny,- zaznelo z úst náročného pána Sturma.

-Ale pán Sturm, boli by ste unavený zo mňa. To nie je dobrý nápad,- oponovala som jeho návrhu hladkajúc pritom jeho dopichané ruky.

Len hodinku,- dodala som ešte raz.

Chvíľu sme na seba hľadeli a potom som sa rozlúčila, lebo štvrťhodinka uplynula.

Na druhý deň presne o pol tretej som zaklopala  na dvere. Nikto sa neozval, ale dovolila som si vojsť. Na posteli ležal pán Sturm, prikrytý dekou. Zazrela som ako sa vyťahuje a pristúpila som k nemu s pozdravom:- Guten Tag, Herr Sturm.

Objala som ho cez zodvihnutú zábranu postele. Zovrel ma do náručia a jeho ruky ako v kŕči, nechceli sa uvoľniť. Prešla hodná chvíľa a ja som sa pokúsila zo zovretia vyslobodiť. Jeho ruky ma kŕčovito držali. Pozrela som sa mu do tváre spýtajúc sa:- Ideme vstávať, nie?

Ja,- odpovedal tichúčko.

Odokryla som ho , usadila, obula do zimných topánok uložených pod posteľou a zdvihla som jeho telo aj s vreckom na moč. Bola to pre mňa novinka. Pán Sturm mal urobený vývod kvôli nemalým problémom - rakovina prostaty. Tej sa vždy vraj bál. Celý život. Asi si ju tak privolal...

Otočila som si ho k stolíku a usadila som sa oproti. Vytiahla som svoj malý notebook a opýtala sa, či si pozrieme spolu naše výlety a zaspomíname na naše príjemné chvíle. Súhlasil prikývnutím. Kým sa rozžiarila obrazovka, zaspievala som mu pieseň „Ej padá, padá rosička..." Kedysi sme sa ju učili spolu na našich vychádzkach. Chcel sa pripojiť. Videla som jeho snahu, ako začína otvárať ústa, artikulovať slovenské slová, ale odrazu mu hlas zlyhal a rozkašľal sa. Často mu zabiehala strava, nápoje. Bol to neustály boj s týmto problémom. Za celých 10 mesiacov s ním sa mi stalo 2x, že som zažila väčší problém, kedy  ho bolo nutné postaviť a použiť Heimlichov manéver naučený na opatrovateľskom kurze. A práve dnes uplynulo 2 dni od jeho návratu z nemocnice, kde bol kvôli vdýchnutiu jedla a následného zápalu pľúc.

Obrazovka sa medzičasom celkom rozžiarila a ja som pustila jeho obľúbený džez. Najprv videonahrávku z Alexanderplatzu, kde mu spieval istý spevák na želanie a on si pokyvkával nohou. Jeho noha sa začala rovnako pohybovať ako na videu. Opäť prežil príjemnú chvíľku. Potom som mu podfarbila sledovanie fotografií obľúbeným Benny Goodmanom. Jeho oči neprestávali sledovať obraz za obrazom a miestnosťou zneli Goodmanove songy. Pán Sturm sedel vo zvláštnej polohe, s rukami na kolenách, čudne zhrbený. Jeho telo bolo veľmi tvrdé, akoby v kŕči. Neúprosná choroba si robila s jeho telom, čo chcela. Smutne som sa naň zadívala. Ani som sa ho neopýtala, len som mu povedala, že mu urobím masáž tváre, lebo som si všimla suchú pleť a pridlhé fúzy. Na zrkadle som zazrela nožnice. Neodolala som a fúzy som mu pristrihla, lebo mu šli do úst pri kŕmení. Potom ako kedysi, vzala som jeho krém a natrela jeho tvár a hlavu. Mal ju chladnú akoby bez energie. Moje teplé ruky sa jej dotýkali, hladili pokožku i pridlhé vlasy. Posielala som mu v tej chvíli veľa energie, aspoň na chvíľkové rozjasnenie. Na záver som si trela ruky a celé to dobré teplo som mu darovala. Sedel odovzdane, nepohnúc sa, avšak jeho ruky zvierali kŕčovito kolená. Dotkla som sa najprv jednej a vymasírovala som mu ich jednu po druhej a snažila položiť uvoľnene ako kedysi. Nešlo to. Vidno, že invalidný vozík, zohral tiež svoju rolu. Jeho mäkkosť sa mi nikdy nepozdávala.

Sestrička priniesla vianočný koláčik a čaj a ja som ho začala kŕmiť. Pozrela som sa na hodinky. Presne o 15 minút mám odchod. Predlžujem tým sľúbenú hodinku o celú trištvrte hodinu. Kŕmila som ho však nenáhlivo, pokojne hovoriac: - Pán Sturm, dnes sa rozlúčime. Ďakujem vám za všetko. Prežila som s vami krásny čas. Je mi ľúto, že ste chorý, že som tu bola práve z takého dôvodu, ale náš osud my ťažko zmeníme. Stíchla som  na celých 10 minút, aby v pokoji dojedol jeden koláčik. Potom som ho otočila, aby som sa mohla rozlúčiť. Objala som ho, kľukla som si k nemu a povedala: - Ľúbim vás pán Sturm, veľmi, ale len ako môjho adoptívneho otca. (Jeho ústa sa pohli do úsmevu, ale už to nebol ten úsmev, ktorý som vídavala. Bol to len pokus.)

- Budem na vás myslieť. Veľmi často. Hrdlo mi zvieral kŕč, z očí sa mi začali rinúť slzy prizerajúc sa do hnedých očí pána Sturma. Sklonila som hlavu k jeho kolenám, nenápadne utrela slzy a potom som ho zaviezla do spoločnej jedálne pre klientov domova. Sestrička kŕmila jednu pani, iná pani ma privítala nejakým zvláštnym nezrozumiteľným krikom a iná zas sedela s vykrútenými rukami pri tele. Jedálňou sa ozývala tichá relaxačná hudba. Okolo stola sedelo ešte niekoľko klientov. Jeden pán sa ma dotkol. Dotyk som mu vrátila miernym pohladením a s úsmevom. Usadila som pána Sturma na jeho obvyklé miesto a ponáhľala som sa vziať mu zvyšný koláčik a čaj. Ešte raz som ho objala so slovami: -Teraz musím ísť. Tschuss. Bitte, sagen sie mir nur eins Wort.

Z úst pána Sturma sa ozvalo: - Tschuss.

- Auf Wiedersehen, zašepkala som mu do ucha a chcelo sa mi  dodať- im Himmel. (Do videnia v nebi)

O chvíľu som už kráčala, možno posledný krát v tomto roku, alebo posledný krát v živote nenápadnou úzkou uličkou Nikolassee. Jeho manželka ma čakala už na schodoch pred vilou s úsmevom, či nezmeškám svoj vlak.

- Nie, ja svoj vlak nezmeškám. Mám ešte veľa času. Cestou v aute sme si povedali veľa pekných slov. Ruky nám zablúdili na koleno tej druhej, dotkli sme sa vzájomne rukami. Všetci boli pre mňa jednou nádhernou rodinou a so všetkými ich dobrými vlastnosťami aj nedostatkami som ich milovala. Tuším, že ich budem nosiť do konca svojho života hlboko v srdci.

04.12.2011 - 23.00 hod

Stojím v chodbičke vlaku. Mám v kupé miestenku, ale nedá sa mi sedieť a privrieť oči. Keď ich zavriem čo i len na chvíľku, vidím oči pána Sturma. Tie oči stratili iskru a boli zvláštne doširoka otvorené.  Za tri mesiace sa uložili akosi viac do hĺbky, viečka už neboli spustené dolu od polovice očí. Boli podivuhodne natiahnuté okolo očných kostí a čítala som z nich strach i smrť.

Stojím v chodbičke vlaku a modlím sa k Bohu: -Pane Bože, Ty si ten, ktorý ho nenechá dlho trápiť, ktorý mu otvorí doširoka svoju náruč a oslobodí ho od všetkých bolestí tu na zemi. Pane Bože vezmi si ho čím skôr. Dopraj mu svojho tepla z obrovskej žiari, ktorú cítim stále ja tu, na tejto zemi.

Pre istotu sa modlím k nemu aj mojou nedokonalou nemčinou: -Mein Gott, bitte, nimm Herr Sturm zu Dir. Schau, er freut sich auf Deinen Armvoll. Schau, wie er hier sehr leidet. Schau, wie er  in seinem Augen  grosse Angst hat. Nimm sich ihn, bitte, ein bischen früher und sehr ruhig ohne dem Wort. Bitte, meiner gute Gott. (Môj Bože,prosím, vezmi pána Sturma k sebe. Pozri, on sa teší na Tvoju náruč. Pozri, aký má veľký strach v očiach. Vezmi si ho prosím trošku skôr a veľmi pokojne, bez slov. Prosím, môj dobrý Bože.

Sedím v chodbičke vlaku a ťukám do notebooku, aby sa mi uľavilo z blížiacej smrti. Bola by som rada, keby som ho v tom momente vyprevádzala do konečnej stanice, odkiaľ niet návratu, a predsa tá stanica je tá najkrajšia - plná Tvojho tepla, Bože.